Putinov režim dnes bezprecedentne zaútočil na Ukrajinu a Vladimír Putin slovníkom ruskej štátnej propagandy vyhlásil, že ruská armáda začne „špeciálnu vojenskú operáciu“ na východnej Ukrajine s cieľom „demilitarizovať a denacifikovať Ukrajinu“.
Tento slovník, ktorý je na Slovensku tak známy od Ľuboša Blahu alebo od poslancov zvolených za ĽSNS, je naratívom, ktorý cez štátom ovládané médiá presadzuje ruská moc. Médiá majú od slobody a nezávislosti na míle ďaleko.
Sloboda tlače na konci
Podľa medzinárodnej neziskovej organizácie Reportéri bez hraníc sa Rusko nachádza v rebríčku Svetového indexu slobody tlače za rok 2021 na 150. mieste zo 180 krajín. Len pre porovnanie, Slovensko je na 35. mieste a Česko na 40. mieste.
Ak chceme skúmať ruský mediálny priestor, musíme sa zamerať na dve roviny – domácu a zahraničnú. V medzinárodnom meradle majú ruské globálne mediálne systémy – prostredníctvom platforiem ako RT či Sputnik – za cieľ konkurovať západným platformám, aby ponúkli alternatívny pohľad na svetové dianie v súlade s hodnotami, ktoré zastávajú poprední predstavitelia štátu, píše Matthew Newton pre The Henry M. Jackson School of International Studies.
Vlastnícke štruktúry televíznych sietí, prominentných spravodajských stránok a periodík umožňujú vláde ovplyvňovať väčšinu úrovní mediálnych výstupov, až na niekoľko výnimiek.
Médiá ovládané štátom
Médiá v Rusku sú takmer plne riadené štátom. Počas druhej čečenskej vojny, krátko po inaugurácii Putina za nového ruského prezidenta, vládne bezpečnostné sily vyplienili televízne kancelárie a umiestnili ich pod úrad Gazprom-Media, dcérskej spoločnosti štátneho Gazpromu.
Putin pochopil, že ovládaním televízie dokáže efektívne kontrolovať dominantné naratívy v krajine. Moskovské televízne siete boli pre verejnosť hlavným zdrojom informácií o bojoch v Čečensku. Súkromná sieť NTV odhalila oficiálne lži o tom, ako sa vojna viedla.
Úrady tiež mohli ovplyvniť spravodajstvo nepriamo prostredníctvom bankových alebo priemyselných skupín, ktoré ovládli moskovský mediálny trh medzi dvoma čečenskými vojnami. Napríklad Vladimir Putin najal čiastočne štátny Gazprom v snahe potlačiť spravodajstvo NTV o Čečensku.
Širšie spravodajské médiá prešli podobnými zmenami. V rokoch 2011 – 2016 bolo dvanásť redakcií vystavených silnému politickému tlaku zo strany štátu, čo viedlo k početným prepúšťaniam a organizačným zmenám.
Novinárov, ktorí boli „len“ prepustení, možno považovať za tých šťastnejších. Výbor na ochranu novinárov zaraďuje Rusko ako jedenástu najnebezpečnejšiu krajinu pre novinárov. Rusko sa tak dostalo do skupiny takých štátov, ako je Irak, Sýria či Afganistan.
Od roku 1992 bolo podľa Výboru pre ochranu novinárov v Rusku zabitých 58 novinárov, pričom priamym motívom bola ich práca. Treba však prirátať aj ďalšie desiatky zavraždených, v prípade ktorých motívy nie sú potvrdené.
Ovplyvňovanie verejnej mienky v zahraničí
Ruský štát, a to buď prostredníctvom priameho vlastníctva alebo vládou kontrolovaných dcérskych spoločností, ako je Gazpom-Media, vytvoril globálny mediálny systém. Zahŕňa množstvo televíznych kanálov, rozhlasových staníc, ako aj hybridných webových platforiem v ruskom jazyku, ktoré oslovujú občanov (nielen) v bývalých sovietskych republikách.
Dôležitým nástrojom štátu je spravodajská sieť RT, ktorá vysiela v angličtine, francúzštine, arabčine, nemčine a španielčine, aby tak konkurovala medzinárodným kanálom.
RT je hlavným propagandistickým kanálom ruskej vlády a jej zahraničnej politiky. Akademici, overovatelia faktov a spravodajskí reportéri (vrátane niektorých súčasných a bývalých reportérov RT) označili RT za šíriteľa dezinformácií a konšpiračných teórií. Súčasťou stratégie je napríklad recirkulácia článkov, ktoré posilňujú naratívy o Západe ako skorumpovanej, neefektívnej a nedemokratickej časti sveta.
Účelom RT nie je poskytnúť objasňujúce informácie o udalostiach, ale posilniť tvrdenia o západnom sprisahaní proti Ruskej federácii. Téme sa podrobne venuje článok v Politico.
Kroky k postupnej cenzúre
Zatiaľ čo ruská vláda kontroluje televíziu, ktorá zostáva medzi Rusmi najobľúbenejšou mediálnou platformou, internet je otvorenejší. Na rozdiel od Číny má priemerný ruský používateľ internetu prístup prakticky ku každej stránke, po ktorej túži.
Avšak od prijatia zákona o „suverénnom internete“ v roku 2019 a množstva predpisov, ktoré sa okolo neho rozrástli, vláda výrazne zvýšila svoju kontrolu nad internetovou infraštruktúrou v Rusku. Na ďalších návrhoch zákonov sa pracuje.
Napríklad v decembri ruské úrady zablokovali šifrovaný prehliadač Tor, ktorý sa bežne používa na obchádzanie miestnej internetovej cenzúry alebo manipulácie, prípadne na anonymné prehliadanie internetu. Táto akcia postihla viac ako 300 000 každodenných používateľov v Rusku a vyvolala v ruskej online komunite vážne obavy zo zintenzívnenia internetovej cenzúry.
Rusko tiež minulý rok vyvíjalo rastúci tlak na zahraničné technologické spoločnosti kvôli obsahu zdieľanému na ich platformách a zameralo sa aj na virtuálne súkromné siete (VPN) a ďalšie online nástroje. Podľa kritikov je cieľom tejto kampane ďalej potláčať slobodu internetu.
Koncom minulého roka Gazprom prebral väčšinový podiel v najväčšej ruskej sociálnej sieti VKontakte, ktorá sa tak dostala plne pod štátny dohľad.
Ďalšou stratégiou vlády je zaplavovať internet protichodnými názormi. Dôležitou súčasťou je takzvaná Agentúra pre výskum internetu, ktorá zamestnáva profesionálnu „armádu“ internetových trollov. Ich úlohou je zaplavovať sekcie komentárov politických článkov konšpiračnými teóriami a kritikou západnej politiky. Táto agentúra je spájaná s oligarchom Jevgeninom Prigožinom, veľmi dobrým priateľom prezidenta Putina.
Potláčanie nezávislých
Asi najznámejšia udalosť, o ktorej sa často hovorí ako o prípade, ktorý zabil slobodné médiá v Rusku, bola brutálna vražda novinárky a bojovníčky za ochranu ľudských práv Anny Politkovskej v roku 2006. Ani 15 rokov po tejto vražde nevieme, kto reálne stál za jej vraždou.
Politkovská bola veľkou kritičkou Putina. Jej spravodajská činnosť odhaľovala korupciu na vysokej úrovni v Rusku. Bola uznávanou reportérkou druhej vojny v Čečensku a prinášala správy o porušovaní ľudských práv, vraždách, mučení a únosoch, ku ktorým došlo na oboch stranách konfliktu.
Politkovská vzniesla obvinenia aj proti Ramzanovi Kadyrovovi, ktorý sa neskôr stal hlavou Čečenskej republiky a od roku 2007 vedie túto autonómnu republiku v spolupráci s Kremľom, a to autokratickým a represívnym spôsobom. Tesne pred jej zavraždením dokončovala príbeh o vyšetrovaní mučenia v Čečensku.
Po takmer ôsmich rokoch a dvoch súdnych procesoch boli v júni 2014 piati Čečenci odsúdení moskovským súdom a poslaní do väzenia. Základná otázka, kto si objednal jej vraždu, však zostáva nevyriešená.
Zahraniční agenti, piata kolóna, zradcovia národa...
Ruské úrady začali v posledných rokoch umiestňovať médiá, novinárov, ako aj ich právnikov na zoznam „zahraničných agentov“. Vo vládnom diskurze sa čoraz častejšie pracuje so slovami ako „piata kolóna“ či „zradcovia národa“ (https://bit.ly/3HrTZpk,https://bit.ly/3HzSt4s). Tento rozširujúci sa diskurz pripomína návrat do stalinskej éry, keďže v tom čase sa nepohodlní jednotlivci tiež často označovali za „nepriateľov národa“.
Zákon o „zahraničných agentoch“ z roku 2012 sa pôvodne zameral na mimovládne organizácie, ktoré dostávajú medzinárodné finančné prostriedky. Odvtedy bol mnohokrát novelizovaný, najmä v roku 2017, keď sa zameral na médiá, ako aj v roku 2019, keď sa zameral aj na jednotlivých novinárov a blogerov. Znenie zákona je také nejasné, že úrady ho v súčasnosti môžu ľahko použiť proti komukoľvek, koho chcú umlčať, píšu Reportéri bez hraníc.
Aby sa títo „zahraniční mediálni agenti“ vyhli pokutám a trestnému konaniu, musia pridať 24-slovné vyhlásenie, v ktorom sa identifikujú ako zahraniční agenti, ku každému článku a online príspevku a ku každému vyjadreniu, ktoré vydajú.
Okrem toho musia každý štvrťrok posielať podrobnú správu o svojich príjmoch a výdavkoch ministerstvu spravodlivosti a každý rok platiť za nezávislý audit týchto správ. Jednotlivci na zozname „zahraničných agentov“ musia na tento účel vytvoriť aj konkrétnu právnickú osobu.
V tieni tejto ruskej reality funguje niekoľko zostávajúcich nezávislých mediálnych platforiem a korešpondentov v ruskom jazyku.
Autonómiu si uchovala napríklad súkromná TV Dožď, ktorá je nezávislou spravodajskou webovou stránkou. Tlak úradov na médiá však dosiahol nový vrchol 20. augusta minulého roka, keď ministerstvo spravodlivosti zaradilo tohto najväčšieho nezávislého online vysielateľa v krajine za „zahraničného agenta“.
Vlani v auguste polícia zadržala niekoľko novinárov, ktorí protestovali pred sídlom FSB v Moskve proti tomuto rozhodnutiu. Niektorí držali transparenty s odkazmi ako „Žurnalistika nie je zločin“ a „Bojíte sa pravdy“.
Vzhľadom na riziká, ktorým čelia novinári v Rusku, nie je prekvapujúce, že sa niektorí rozhodli presunúť svoje operácie do zahraničia. Po tom, ako Kremeľ prepustil šéfredaktorku vtedy najprogresívnejšej ruskej spravodajskej stránky Lenta.ru, až 74 z 82 zamestnancov rezignovalo a založilo vlastnú platformu Meduza (meduza.io) v lotyšskej Rige, kde naďalej pôsobí.
Zakladateľka Meduzy Galina Timčenko povedala, že túto platformu založila v Lotyšsku z dôvodu, že „práve teraz je možné založiť nezávislé vydavateľstvo v ruskom jazyku v Lotyšsku, zatiaľ čo v Rusku nie“.
Dňa 23. apríla 2021 ruské ministerstvo spravodlivosti označilo aj Meduzu za „zahraničného agenta“.
Ďalším veľkým zásahom do slobody bol krok Roskomnadzoru, ruského „regulátora“ médií, ktorý koncom minulého roka obmedzil prístup na webovú stránku ruského mediálneho projektu OVD-Info, ktorý už roky dokumentuje protikremeľské protesty a poskytuje právnu podporu obetiam politického prenasledovania. Ešte v septembri Rusko označilo OVD-Info za „zahraničného agenta“.
Nezávislí novinári čelia obštrukciám
Obťažovanie novinárov sa dostalo na novú úroveň od návratu kremeľského oponenta Alexeja Navaľného do Ruska a jeho okamžitého zatknutia po príchode do krajiny. Novinári, ktorí sa snažia pokryť udalosti súvisiace s Navaľným vrátane demonštrácií na jeho podporu, sú vystavení bezprecedentným a niekedy násilným obštrukciám.
Krym, ktorý bol anektovaný v roku 2014, a Čečensko sa medzičasom stali akýmisi „čiernymi dierami“, z ktorých vychádza len málo správ a informácií. Rovnaký smer nasledujú aj ďalšie dve republiky na ruskom Kaukaze, Dagestan a Ingušsko.
Vraždy a fyzické útoky na novinárov tu aj naďalej zostávajú nepotrestané. Dochádza tu k absurdným obvineniam zo strany úradov, ako to bolo napríklad v prípade Ivana Golunova, investigatívneho novinára, ktorý bol v júni 2019 zatknutý z dôvodu vykonštruovaného obvinenia z obchodovania s drogami. Po verejnom proteste bol Golunov nakoniec prepustený.
Novinári, ktorí informovali o veľkých protestoch z rokov 2020 až 2021 proti zatknutiu demokraticky zvoleného gubernátora v Chabarovsku, boli takisto často zatýkaní a pokutovaní vysokými sumami.
Výnimkou nie sú ani prehliadky bytov novinárov. Príkladom je prípad šéfredaktora investigatívnej online mediálnej organizácie Važnyje Istorii Romana Anina. Represie voči nezávislej žurnalistike sa prehĺbili prehliadkami v domácnostiach novinárov Projekt.Media a následným zákazom tohto investigatívneho média ako „nežiaducej organizácie“.
Prvého júna 2021 totiž Projekt oznámil, že zverejní výsledky vyšetrovania majetku príbuzných ruského ministra vnútra Vladimira Kolokoľceva. Nasledujúci deň moskovská polícia vykonala raziu v bytoch Romana Badanina, zástupcu šéfredaktora Michaila Rubina a spoluzakladateľky Projektu Marije Žolobovej, pričom polícia zaistila aj novinársku techniku.
Následne 15. júla 2021 ruské úrady zakázali ďalšie fungovanie Projektu a označili piatich z jeho novinárov za „zahraničných agentov“. Projekt sa stal prvým spravodajským kanálom, ktorý bol v Rusku označený ako „nežiaduca organizácia“. Šéf vyšetrovacieho oddelenia Medúzy Alexej Kovalev uviedol, že dôvodom zákazu bolo vyšetrovanie Projektu, ktoré sa zameriavalo na najvyšších predstaviteľov Kremľa (https://bit.ly/3rvlqcs).
Sú tu však aj smutnejšie prípady. Stanislav Asejev, jeden z mála nezávislých novinárov, ktorí zostali na ukrajinskom Donbase po prevzatí moci separatistami, bol na tomto území v roku 2017 uväznený a mučený dva a pol roka.
Po únose separatistami podporovanými Ruskom 2. júna 2017 strávil mesiac a pol mučením v izolovanej pivnici. Potom bol prevezený do Izoľacije, bývalého centra umenia premeneného na tajný koncentračný tábor v Donecku, pričom neskôr bol nútený uskutočniť verejné „priznania“ v ruskej televízii. Bol obvinený zo špionáže, extrémizmu a ďalších vykonštruovaných trestných činností.
Ruské média slúžia zločincom
Mediálna masáž od privŕžencov totalitných režimov prebieha aj na Slovensku presne tak, ako v Rusku: zlodej kričí “chyťte zlodeja”, fašista kričí “oni sú fašisti”. Médiá na Slovensku sú však na rozdiel od tých ruských slobodné a nezávislé.
Ak hľadáme korene toho, prečo mohlo Rusko zaútočiť na Ukrajinu s podporou nemalej časti verejnosti, tak jednou z príčin sú neslobodné ruské médiá, ktoré servilne a bezostyšne slúžia mocným.
Radovan Kazda
Podkladová a autorská spolupráca: Diana Motúzová
