Slávnostného zasadnutia Národnej rady pri príležitosti 30. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa konalo 1. septembra, som sa rozhodol nezúčastniť.
Nezúčastnil som sa ho nie preto, že by som považoval Ústavu SR za nedôležitý, či zlý právny predpis. Preto rozhodnutie tých kolegov z klubu, ktorí sa slávnosti zúčastnili, plne rešpektujem. U mňa prevážilo to, že považujem za hrubo nesprávny spôsob, akým bol rozdelený spoločný štát, ktorého základom bolo schválenie Ústavy.
V roku 1992 som volil Občiansku demokratickú úniu (ODÚ), ktorá bola transformovaná z časti Verejnosti proti násiliu a niesla jej hlavné posolstvá Novembra 1989. Cítim sa byť ich pokračovateľom.
ODÚ v roku 1992 prehrala voľby s výsledkom 4,04 % a vo federálnom, ani slovenskom parlamente nezískala ani jeden mandát.
Ak by bola v roku 1992 ODÚ zastúpená v Slovenskej národnej rade, tak nepochybujem o tom, že o prijatí Ústavy SR by jej poslanci hlasovali proti. V SNR tak hlasovali proti len poslanci KDH.
ODÚ sa snažila o zachovanie spoločného federatívneho usporiadania, k čomu mala mandát od voličov. K rozhodnutiu rozdeliť ČSFR nemalo vtedajšie zloženie parlamentu legitimitu od ľudí. Kľúčový politik rozdelenia, Vladimír Mečiar, sa ďalších šesť rokov pokúšal na Slovensku zaviesť autoritársky režim a Slovensko dostal mimo Európy a západnú civilizáciu.
Aj vďaka Ústave SR, ale najmä vďaka enormnému úsiliu demokratických síl proti Vladimírovi Mečiarovi a jeho nacionalistickej fajte, sa Slovensko neskôr dostalo do lepších vôd.
Dnešné slávnostné zasadnutie s prejavom Roberta Fica, ktorý poďakoval svojmu duchovnému otcovi Vladimírovi Mečiarovi, svedčí o tom, že mečiarizmus na Slovensku opäť raz otvára svoje gamby a hlási sa o moc.
Vo forme ficizmu.
