Pred tromi rokmi sa v britskom denníku The Guardian rozhodli, že budú používať vlastný slovník pre pomenovanie niektorých javov, ktoré súvisia s klimatickými zmenami.
V aktualizovanom vydaní svojho „style guide“, teda akéhosi zoznamu definícií pojmov na písanie článkov v denníku, upresňujú: “Zmena klímy sa už nepovažuje za presné vyjadrenie závažnosti celkovej situácie; namiesto toho sa na opis širšieho vplyvu zmeny klímy používame termín klimatická núdza alebo klimatická kríza.”
Podobne tak prestali používať pojem “klimatický skeptik” a nahradili ho pojmom „klimatický popierač“.
Podľa redaktorov toho ľavicovo-liberálneho denníka je to preto, lebo oxfordský slovník definuje skeptika ako "hľadača pravdy; bádateľa, ktorý ešte nedospel k definitívnym záverom".
“Väčšina "klimatických skeptikov" však tvárou v tvár prevažujúcim vedeckým dôkazom popiera, že zmena klímy sa deje alebo je spôsobená ľudskou činnosťou, takže popierač je presnejšie,” objasnila svoje dôvody redakcia.
K jasnejšej definícii
Moderným socialistom sa, žiaľ, podarilo presadiť newspeak sugestívnych pojmov o zmene klímy už aj do globálnej politiky. Svedčí o tom aj fakt, že klimatická núdza sa už dostala na rokovanie Európskeho parlamentu aj Národnej rady (hlasoval som proti).
Pozrime sa však na iné zdroje, ktoré definujú klimatický skepticizmus inak a širšie.
Brad Pulmer vo Voxe zdôrazňuje aj fakt, že klimatický skepticizmus neznamená len spochybňovať vedecký konsenzus o vplyve človeka na zmenu klímy, ale má viac foriem. Niektorí skeptici sa pýtajú, či sa planéta skutočne globálne otepľuje. Iní, či bude globálne otepľovanie skutočne také deštruktívne a či sú náklady na otepľovanie skutočne vyššie ako náklady na zníženie jeho šírenia či dopadov.
Collinsov výkladový slovník považuje klimatického skeptika za človeka, ktorý neverí, že zmeny klímy na Zemi predstavujú riziko environmentálnej katastrofy. “Klimatickí skeptici démonizujú zelených ako tých, ktorí chcú zničiť hospodárstvo,” definuje slovník.
Peter Ellerton v The Conversation rozlišuje tri skupiny "pochybovačov", ale za klimatických skeptikov označuje iba vedcov, ktorí pracujú prinajmenšom v rámci širokých noriem akademického prostredia - teda pristupujú k téme vedecky.
Vedecký článok z roku 2010 cituje klimatického vedca Stefana Rahmstorfa, podľa ktorého vedci-skeptici už v súčasnosti nepopierajú, že ku globálnemu otepľovaniu skutočne dochádza. Namiesto toho presunuli svoju pozornosť na atribúciu - teda na to, čo spôsobuje otepľovanie - a na to, či ho nariadené znižovanie emisií skleníkových plynov môže niekedy zvrátiť, alebo či by sa o to vôbec mali pokúsiť.
Zdá sa byť zjavné, že ak prestaneme slepo dôverovať tým, ktorí sa snažia presadzovať svoje záujmy prekrúcaním slov a ich významov, tak pod “klimatickým skepticizmom” objavíme širokú škálu pochybovania. Od správneho, vedeckého, až po celkom nekorektné.
Otázky
Som predvedčený o tom, že každý politik, ktorý chce pristupovať k otázke globálneho otepľovania zodpovedne, by mal mať zodpovedaných niekoľko otázok.
Pokúsim sa ich zjednodušene sformulovať:
Dochádza k významnej a rýchlej zmene klímy?
Ak áno, potom je táto zmena spôsobená činnosťou človeka (produkciou skleníkových plynov, odlesňovaním atď.)?
Ak áno, prináša táto zmena viac negatívnych, než pozitívnych dôsledkov pre civilizáciu?
Ak viac negatívnych, potom aké opatrenia a v akej miere treba presadiť, aby negatívne dôsledky riešení boli nižšie než negatívne dôsledky zmeny klímy?
A načo?
Prvé dve otázky
Venujme sa najprv prvým dvom otázkam. Dochádza k významným a rýchlym zmenám klímy? Ak áno, potom sú tieto zmeny spôsobené činnosťou človeka (produkciou skleníkových plynov, odlesňovaním atď.)?
Na tieto otázky sa zdá byť v súčasnosti, v roku 2022, odpoveď celkom jednoznačná: panuje vysoký vedecký konsenzus o tom, že klíma sa nezvyčajne rýchlo mení a tú zmenu spôsobuje dominantne človek, a to najmä produkciou skleníkových plynov a pretváraním krajiny.
Toto je dostatočný dôvod, aby sa politici venovali aj ďalším trom otázkam, teda postupovali k rozhodnutiu, či presadzovať (a aké) opatrenia proti zmene klímy.
Na chvíľu sa však zastavme. Má byť široký vedecký konsenzus dôvodom, pre ktorý máme prestať konfrontovať tézu o vplyve človeka?
Čitateľ, ktorého vyrušuje spochybňovanie vedeckého konsenzu, môže nasledujúce odstavce pokojne preskočiť, nakoľko nie sú veľmi podstatné k tomu, aby sa niekto mohol identifikovat ako “klimatický skeptik”.
Nie sú dôležité preto, lebo existuje veľa dôvodov k tomu, aby bol politici pochybovali o význame opatrení proti zmene klímy, aj keď stopercentne dôverujú vedeckému konsenzu. Vysvetlím neskôr.
Klimaskeptickí vedci
Napriek vedeckému konsenzu existuje aj komunita špičkových vedcov a odborníkov, ktorí týmto záverom oponujú aj po tridsiatich rokoch, odkedy sa zmena klímy stala relevantnou témou v globálnej politike. Uvediem pár príkladov.
Britský think-tank The Global Warming Policy Foundation nedávno zverejnil publikáciu “Stav klímy v roku 2021”, ktorú už niekoľko rokov každoročne pripravuje profesor Ole Humlum. Tento britský think-tank dlhodobo poskytuje kritické pohľady na politiku nulových emisií, ale aj na zmenu klímy ako jav, ktorý je primárne spôsobený človekom.
Humlum je emeritným profesorom na univerzite v Oslo a profesijne sa venuje predovšetkým glaciálnej geomorfológii a klimatológii. Zároveň je aj členom nórskej organizácie Climate Realists (Klimarealistene), ktorá prezentuje skeptický pohľad na vplyv človeka na zmenu klímy.
V dotyčnej publikácii Humlum interpretuje merané dáta a tvrdí, že za posledných 30 rokov sa významne nezmenila klíma planéty. Hovoriť o klimatickej núdzi považuje za neodôvodnené. Klimatický “alarmizmus” je podľa neho poháňaný najmä počítačovým modelovaním vedcov, nie pozorovanými dôkazmi.
V akademickej poradnej rade tohto think-tanku pôsobí dvadsať aktívnych aj emeritných profesorov prírodných a technických vied a tiež mnoho ďalších vedcov z oblastí súvisiacich s klímou a klimatológiou.
Ešte známejšími tvárami skeptického pohľadu na problém zmeny klímy a/alebo jeho riešení, než sú vyššie zmienení vedci, sú bezpochyby švédsky vedec Bjorn Lomborg, či publicista Michael Shellenberger.
Podobné príklady renomovaných vedcov a publicistov však nájdeme aj v našich krajoch.
V roku vyšla v Česku kniha „Racionálně o globálním oteplování“ od špičkového hydropedológa Miroslava Kutílka, fyzika so špecializáciou na problematiku prúdenia vody v pôde. Profesor Kutílek zomrel v roku 2016 vo veku takmer 89 rokov. Bol šéfredaktorom časopisu vydávaného v Elsevier, jeho najznámejšia kniha v angličtine Soil Hydrology bývala základným učebným textom na mnohých amerických univerzitách. Bol tiež členom prestížneho českého klubu skeptikov Sisyfos, ktorý sa venuje poukazovaniu na nevedecké postupy, argumenty a práce. (A vydal aj vtipné surrealistické poviedky, ktoré sa mi podarilo získať na jedinom stretnutí s ním pred veľa rokmi.)
„Racionálně...“ je veľmi dobrá kniha. Kutílek v nej podrobne vysvetľuje, ktoré faktory okrem CO2 vplývajú na zmenu teploty atmosféry, ktoré z nich sú viac a ktoré menej prebádané. Diví sa, prečo IPCC mnohé faktory, ktoré sa ich autorom nehodia do modelov, zľahčuje, aj keď komplikované modely autorov správy vykazujú vysoký stupeň nepresnosti. Najmä je však prekvapený, prečo sa celkom bezdôvodne prijal konsenzus o tom, že CO2 produkovaný ľuďmi je „vinný“ za rast globálnej teploty v najväčšom rozsahu.
Pred tromi rokmi som robil rozhovor s Viliamom Novákom, doktorom vied, vynikajúcim vedcom v oblasti, ktorej sa venoval aj Miroslav Kutílek, teda bilancii hmoty, predovšetkým vody a energie v biosfére.
Viliam Novák považuje oxid uhličitý a iné ľudskou aktivitou produkované skleníkové plyny za menej významnú príčinu zmeny klímy. Poukazuje na fakt, že dominantným skleníkovým plynom v atmosfére (asi 15-50 krát väčším než CO2) je vodná para. Otepľovanie atmosféry môže byť podľa neho spôsobené najmä odlesňovaním a úbytkom ďalších plôch, na ktorých sa mohla slnečná energia pohltiť.
Viliam Novák tiež tvrdí, že na presvedčenie, že rozhodujúcim faktorom rastu globálnej teploty je CO2, neexistuje dostatok kvantitatívnych dôkazov.
Isteže môžeme výhrady mnohých vedcov zmiasť zo stola konštatovaním, že nemajú peer-reviewed publikácie z dotyčnej oblasti, alebo už vo vede nepôsobia. Nemali by sme si však zakrývať oči pred zjavným faktom, že existujú renomovaní vedci a publicisti, ktorí so závermi “konsenzu vedcov” nesúhlasia.
Otázka číslo tri
Názory skeptikov na to, či sú zmeny klímy významné a spôsobuje ich človek, však môžeme pre pokračovanie v otázkach pokojne ignorovať.
Vychádzajme teda z toho, že človek spôsobuje zmenu klímy.
Politici by preto mali k tomuto zisteniu pristúpiť zodpovedne a položiť si tretiu otázku: prináša zmena klímy viac negatívnych, než pozitívnych dôsledkov pre civilizáciu?
Viacerí skeptici poukazujú na to, že zmena klímy je pozitívnou externalitou pre mnohých ľudí aj regióny, či krajiny. Napríklad severské krajiny môžu profitovať z poľnohospodárstva či z úspor energie na vykurovanie, iné z predĺženej letnej turistickej sezóny. Vrátane ľudí pracujúcich v tých odvetviach.
Jednoducho: nie každý na zmene klímy stráca. O pozitívnych externalitách “zlyhania civilizácie” treba hovoriť, ale najmä ich počítať.
Tieto výhrady však môžeme pre tento účel debaty opäť obísť, aby sme sa dostali ku kľúčovej štvrtej otázke.
Vychádzajme teda z toho, že zmena klímy spôsobuje oveľa viac negatívnych externalít pre celú populáciu Zeme, než tých pozitívnych.
Štvrtá otázka
Toto považujem za kľúčovú otázku správneho klimatického skepticizmu: Aké opatrenia a v akej miere treba presadiť, aby negatívne dôsledky riešení proti zmene klímy boli nižšie než negatívne dôsledky zmeny klímy?
Každé opatrenie v boji proti zmene klímy má totiž aj negatívne dôsledky. Náklady obetovanej príležitosti, výnosy za náklady.
V opatreniach proti zmene klímy predovšetkým “naháňame uhlík”, teda snažíme sa znížiť produkciu oxidu uhličitého.
Mnohé opatrenia sú však neefektívne a niektoré aj environmentálne kontraproduktívne.
Napríklad jeden obchodný reťazec na Slovensku prestal ponúkať v potravinách plastové tašky/sáčky a nahradil ich papierovými s reklamným sloganom “ropné embargo”. Papierové obaly sú však v skutočnosti oveľa menej ekologické, než plastové, takže firma koná kontraproduktívne.
Známy je aj fakt, že výroba elektromobilu je uhlíkovo oveľa náročnejšia než vozidla so spaľovacím motorom a environmentálna návratnosť sa počíta až po odjazdení tisícov kilometrov.
Globálny trh recyklácie odpadov funguje na ich transporte medzi kontinentami, ale napriek tomu vlády považujú benefity opätovného využitia materiálov za lepšie než uhlíkovú stopu, ktorá pri transporte vznikne.
Tým netvrdím, že akékoľvek opatrenie proti zmene klímy je škodlivé a politici by sa im mali vyhýbať. V súčasnosti však majú neuveriteľnú spôsobilosť triafať mimo terč.
Namiesto podpory výstavby vodných plôch a vodných elektrární búrajú (vo svete) hrádze. Namiesto podpory energetického využitia odpadov (na Slovensku) podporujú energeticky extrémne náročnú recykláciu.
Namiesto rozumného “primiešavania” nestabilných obnoviteľných zdrojov energie do energetického mixu podporujú gigantické investície do solárnych a veterných parkov. A namiesto podpory jadra búrajú (v Nemecku) atómové elektrárne a nezostáva im nič iné, než dopĺňať mix uhlím. Atakďalej.
Zdrojom môjho skepticizmu v tejto otázke je najmä fanatizmus socialistov, s ktorým sa na celom svete (a v Európe obzvlášť) vrhajú na dosiahnutie nedosiahnuteľného cieľa uhlíkovej neutrality. Je to hlúpe a falošné.
Piata otázka
Posledná otázka nie je od diabla. Treba si ju položiť vecne, pokojne a premyslieť si odpoveď.
Tá otázka znie: Ak aj zmena klímy existuje, a [ak ju spôsobuje človek, a ak jej negatíva prevyšujú nad pozitívami a vieme tomu čeliť, tak načo tak robiť? A prečo teraz a s takou silou?
Táto otázka totiž smeruje k hodnotovému nastaveniu ľudí, k ich osobným prioritám. Neexistuje iba jediný morálny rebríček priorít. Každý človek má iné, hoci mnohí majú podobné.
Ak je niečo problém a vieme ho vyriešiť, tak nie je vždy morálne správne začať ho riešiť prioritne, alebo dokonca sústrediť sa len na jeho riešenie.
Môžete byť napríklad fatalista, ktorý očakáva blízky koniec sveta. Alebo predpokladať “koniec sveta”, aký ho poznáme, na základe skutočných dát. Môžete tiež predpokladať, že “nadteplenie” planéty sa v budúcnosti ukáže byť prospešné pre civilizáciu, alebo že je to “boží plán”.
Môžete akceptovať, že zmena klímy je negatívna externalita, ktorej vinníkom sme všetci, a pri takej nie je možná žiadna globálna vymáhateľná dohoda.
Môžete byť konzervatívec a pozerať na vec antropocentricky: ľudstvo dáva tejto planéte zmysel pre ľudí, nie planéta ľudstvu pre planétu, lebo iba ľudia sú obdarení sebareflexiou a dokážu si uvedomovať limity zemegule.
Alebo môžete preferovať riešenie najvážnejších akútnych problémov pred problémami, ktoré sa budú zhoršovať postupne a pomaly.
Nečinnosť voči zmene klímy môže byť nemorálna, ale nemusí byť nevyhnutne.
Čo robiť?
Na piatu otázku ponúkam moju odpoveď.
Som hlboko presvedčený o tom, že ak nevyvinieme okamžite maximálne úsilie, tak civilizácii bezprostredne hrozí globálny problém, meraný poklesom priemerného veku úmrtia a kvality života prinajmenšom vo veľa krajinách. Nie však v dôsledku zmeny klímy.
Ak vychádzame z vedeckého konsenzu, tak zmena klímy bude spôsobovať čoraz viac nákladov pre ekonomiky krajín: na adaptáciu na zmenu klímy, na likvidáciu jej dôsledkov a na predchádzanie jej zhoršovaniu.
V dôsledku zmeny klímy môže vzrásť počet tzv. predčasných úmrtí. Podobne sa tak (v rôznej intenzite) deje v podmienkach zhoršeného ovzdušia, ale aj z dôvodu zhoršenej zdravotnej starostlivosti alebo dopravnej infraštruktúry, či u ľudí menej vzdelaných a aktívnych. Môže to byť veľký problém, ale nemusí byť jediný a ani výhľadovo najväčší.
Považujem za správne, aby vlády robili efektívne opatrenia pre adaptáciu na zmenu klímy, ako aj pre znižovanie produkcie skleníkových plynov a zachytávaniu energie zo Slnka zalesňovaním, či zavodnením krajiny. A robiť tak bez ohľadu na to, či globálne otepľovanie spôsobuje človek.
Prioritne, aj z dlhodobého hľadiska, však treba riešiť obranu pred neslobodou. V Európe tiež nedostatok lacnej energie a slabý hospodársky rast.
Môj klimaskeptizmus spočíva predovšetkým v tom, že pochybujem o správnosti politík, ktoré považujú boj proti zmene klímy za najvyššiu prioritu, pretože pre ňu nám hrozí strata slobody.
Sloboda musí byť pre vlády najvyššou prioritou.
