Istotne môžeme polemizovať o tom, do akej miery je toto právo verejnosti tradičné, od stredopravej SDKÚ by sa však očakávali skôr ústretovejšie kroky smerom k vlastníkom lesov, prinajmenšom snahu presadzovať pre vlastníkov vyplácanie náhrad za ujmy, ktoré verejnosť na ich územiach spôsobuje vďaka "právam" (presnejšie: výhodám), ktoré im vláda jednostranne prisúdila (aj práva na zber lesných plodov či pohyb po lese, ktoré často vedú k poškodzovaniu porastov, či znečisťovaniu lesov odpadkami). Akoby Ivan Mikloš nie celkom vnímal riziká vyplývajúce z toho, že angažovanosť vlády v prisúdení práva verejnosti nie je rozhodnutím vlády v spore medzi „A“ a „B“ (t.j. verejnosťou a vlastníkmi), ale vládnym pridelením výhod pre „A“ na úkor „B“.
Paradoxom nečakaného „obráteného ideového garde“ v tomto spore je fakt, že koaličný poslanecký návrh uvádza v odôvodnení návrhu veľmi dobré a zrozumiteľné tézy týkajúce sa vzťahu verejnosti a vlastníkov lesov. Oplatí sa ich citovať celé: „Právo požívať plody a úžitky veci je hlavným znakom vlastníckeho práva. Preto akýkoľvek zber semien, semenáčikov alebo sadeníc lesných drevín bez súhlasu vlastníka je potrebné považovať za neopodstatnený a neodôvodnený zásah do vlastníckych práv.“ Toto odôvodnenie poskytuje totiž dobré východiská pre riešenie, ktoré by rešpektovalo vlastnícke práva i dopyt verejnosti po pohybe v prírode: totiž, ponechať rozhodovanie o spôsobe využívania lesov verejnosťou ich vlastníkom, v slobodných trhových vzťahoch. Isteže treba chápať, že ľudia majú veľké (a som hlboko presvedčený, že celkom mylné) obavy zo „zlyhania“ takéhoto trhu a následnej nedostupnosti lesa pre verejnosť. Ak však chce vláda pragmaticky rešpektovať tieto negatívne „hranice“ demokracie, ešte stále má mnoho alternatívnych riešení, v ktorých vláda síce ostane čiastočne angažovaná vo výmenných vzťahoch medzi vlastníkmi a verejnosťou, ale v menšej miere a najmä bez agresívnej politiky privilegovaných vzťahov (v tomto prípade k verejnosti). Aspoň tie, ktoré by boli „ušité“ na väčšinový vkus: teda vyplácanie náhrad za obmedzenia, ktoré vlastníci znášajú.
Poslanecký návrh však v probléme vzťahu vlastníka a verejnosti zostal v kŕči vládnych privilégií a mám za to, že je podobne zlým riešením ako to doterajšie, pretože ide opäť v protismere k prirodzeným právam vlastníkov. Vôbec nič totiž nehovorí o proklamovanom súhlase vlastníka. Kým doteraz vlastník znášal náklady a straty príjmov spôsobené zberom plodov verejnosťou, zatiaľ čo verejnosť mala úžitok, teraz veľa nasvedčuje tomu, že vlastník síce nejaký úžitok získa, ale verejnosť oň z rozhodnutia vlády príde. Verejnosti to totiž nijak nezakladá právo dohodnúť sa s vlastníkom v konkrétnych prípadoch o konkrétnych podmienkach zberu plodov - a naopak.
Takže sa napokon zdá, že Ivan Mikloš svojim výrokom „Asi o to ide vládnym poslancom, aby len oni mohli chodiť do lesa na koni a zbierať šišky“ v celej kauze aspoň raz zabodoval.
■
Poznámka pod čiarou:
Práve dnes som dostal e-mailom informáciu od združenia vlastníkov lesov tohto znenia: „V Rakúsku sa môžu cyklisti preháňať po vyhradených trasách. Trasy v súkromných lesoch sa vytyčujú po dohode s vlastníkom lesa. Vlastník lesa dostáva ročne peniaze za povolenie a udržbu cyklotrasy.“ To, čo je normálne v Rakúsku (ale napríklad aj vo Fínsku a dám krk za to, že aj vo väčšine západoeurópskych krajín), nie je ani po 17 rokoch normálne u nás...
