Zdá sa byť zjavné, že obaja účastníci dohody konali dobrovoľne a dohoda bola pre nich obojstranne výhodná. Environmentálna aktivistka Katarína Šimončičová však „objavila“ ďalších účastníkov dohody, ktorí k nej vraj neboli pozvaní a podľa zákona mali byť: verejnosť (zastupovaná úradníkmi) a možno i samotný strom. (link)
V tomto prípade teda obhajuje súčasný zákon, ktorý odstránenie stromu v záhrade považuje za konanie, ktoré spôsobuje negatívnu externalitu. To však nie je správny názor.
Skúsenosť z pôsobenia centrálnych vlád i samospráv poskytuje dobrý dôvod pre skúmanie transparentnosti výmeny medzi vlastníkom stromu a magistrátom, preto by bolo zaujímavé i oprávnené sledovať, či pri výrube stromu nedošlo k zjavnému preferovaniu vlastníka stromu pri zjavne prehnanom profite v jeho prospech.
Ochranári zo Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny mohli urobiť záslužnú prácu, keby sa zamerali na kontrolu hospodárenia samosprávy a nie na obhajobu jednej z najnezmyselnejších vládnych regulácií v ochrane prírody, ktorá požaduje súhlas úradníkov s výrubom každého veľkého stromu, aj tých v súkromnom vlastníctve jednotlivcov.
Podľa tohto nariadenia zákona o ochrane prírody a krajiny totiž každý vlastník veľkého stromu (parametre sú definované v zákone) musí požiadať obec alebo úrad o schválenie jeho výrubu. Uvedená regulácia možno má istý význam pri výruboch veľkého počtu stromov a u pozemkov s menej identifikovaným vlastníctvom (napríklad štátnych alebo samosprávnych), keďže skúsenosť potvrdzuje, že tieto sú oveľa častejšie spravované s menej zodpovedným prístupom.
V prípade jednotlivých stromov na súkromných pozemkoch však ťažko nájsť dôvody pre presvedčenie, že škody spôsobené neschvaľovaním výrubov stromov na tých, ktorí by sa cítili postihnutí týmto výrubom (napríklad vlastníkoch susedných pozemkov, či verejnosti), by boli vyššie, než napríklad transakčné náklady vlastníka spôsobené jeho vynúteným papierovaním s úradmi.
Súkromný vlastník totiž obvykle dobre pozná svojich susedov a má lepšie predpoklady zhodnotiť vzácnosť starého stromu (pretože i ten má svoju trhovú hodnotu) a domyslieť dôsledky jeho vyrúbania aj bez názoru úradného šimla.
Snaha aktivistov zo zväzu ochrancov prírody a krajiny má veľmi nebezpečnú podstatu, pretože vychádza z presvedčenia, že aj celkom jednoduché a potenciálne málo rizikové rozhodnutia vlastníka o nakladaní so svojim vlastníctvom (ako je prípad výrubu jedného stromu) sú vlastne zlé a majú byť pod kontrolou úradníkov, pretože každé rozhodnutie človeka nesie riziká vzniku škôd pre tých, ktorí nie sú v tomto rozhodnutí zahrnutí. Je to klasická teória externalít a sociálnych nákladov, dovedená však do úplnej absurdnosti.
Títo ľudia s noblesou samozrejmosti presviedčajú, že schvaľovanie výrubu každého väčšieho stromu nejakým úradom je v podstate rozumná vec. V podivnej predpojatosti voči individuálnej slobode sú schopní prekračovať i neprípustné hranice.
Otázka znie: kde je podľa nich prijateľná konečná hranica vládneho násilia? Jedna sa ponúka sama: požadovať vznik úradu, ktorý bude schvaľovať, či títo ľudia, venujúci sa environmentálnemu blúzneniu, môžu na verejnosť s týmito nebezpečnými názormi vychádzať. Lebo tie škodia verejnosti oveľa viac ako výrub všetkých úradom neschválených stromov.
