O polstoročie neskôr prehrával Liverpool vo finále Ligy majstrov už o tri góly, pokým sa nezjavil Karol Wojtyla, ktorý svojmu krajanovi zabránil pustiť v závere niekoľko tutoviek a v penaltovej dráme mu vnukol zahrať na bránkovej čiare to komické divadielko, ktorým dokonale zmiatol strelcov talianskeho súpera.
Z dobových prameňov sa nedozvieme nič o tom, koľko dedinských pochybovačov príhode o duchoch neuverilo a nevidelo žiadnu súvislosť medzi údajnými zjaveniami a modlením miestnych obyvateľov.
Dozaista mnoho mestských autorít však považuje porážku Milána len za sériu individuálnych zlyhaní jeho hráčov a víťazstvo outsidera za dôsledok správnych rozhodnutí ich poľského brankára.
V ich príbehu visí Dudekova možnosť voľby nad všetkými okolnosťami, ktoré by naznačovali, že outsider zvíťazil len preto, lebo mal. Hoci aj preto, lebo Ján Pavol II. bol na svojej pozemskej púti veľkým fanúšikom Liverpoolu a v mladosti bol brankárom ako jeho priateľ Jerzy. Alebo preto, že veľkým zážitkom tohto Poliaka bolo osobné stretnutie s pápežom, možno vďaka ktorému súkal v čase vrcholiacej futbalovej drámy na kamery ten povestný Wojtylovský šibalský úsmev.
Nevieme, aký je podiel pochybovačov v spoločnosti dnes. Isté je, že sa v nej ešte vyskytuje i zopár takých, ktorí sa neboja budúcnosti, veria v proroctvá, v nevyhnutnosť javov, ale aj v silu modlitieb.
V tomto menšinovom prúde nevyhráva Ligu majstrov silnejší, ale ten, kto bol obdarený milosťou, a pákou dejín nie sú individuálne rozhodnutia osobností, ale vnútorný poriadok, v ktorom sa striedajú vzostupy a pády, príčiny a následky. A slobodná vôľa, tá zostáva tajomstvom Najvyššieho.
Mnohí sa ju pokúšajú odhaliť, ale márnosť je úsilie pátrať po povahe chvenia, ktoré uvádza do pohybu veľké zmeny. Väčší zmysel má snažiť sa nebyť pochybovačmi, ktorých biznis je postavený na kritizovaní zlyhaní iných, samozvanými sudcami, ktorí dokážu vysvetliť javy v dramatickom náboji „kto čo zavinil a čo si zaslúži“.
Vedieť odolávať slabosti povahy, podvoľujúcej sa dopytu po plytkosti a neradiť sa k tým, ktorí kvôli svojmu utrpeniu – teda deficitu Najvyššieho citu – zneisťujú ľud bľabotaním o svojom sociálnom cite.
Lebo to málo, čo nám bolo dané sa dozvedieť, spočíva v zistení, že kedykoľvek na nás dopadla pochybnosť o sebe a o vnútornom poriadku vecí, svet stratil rovnováhu a milióny jeho aktérov vlastný krk.
Liptovský farár ponúkol svojmu ľudu overený návod na navrátenie rovnováhy a je to ten istý recept, ktorý odporučil Karol Wojtyla svojmu ľudu dávno pred Jerzyho náhlou stratou neistoty.
Poznal ho i Ten, čo veril aj vtedy, keď Ho masa spochybnených zavesila na kríž, aby im bolo zjavené, že outsidermi sú tí, čo majú strach.
Ten pokrm znie: Nebojte sa.
A chutí naozaj skvele.
