Tie dva dni sa dali stráviť aj inak. Sedením za počítačom a surfovaním po internete, návštevou kolegov a kolegýň po iných kanceláriách alebo nejakou inou plnohodnotnou činnosťou.
Útvarová klubovňa bola zaplnená do posledného miesta. Nudil som sa. Občas som sa pozrel dopredu, kde bola zavesená veľká mapa aby sa nepovedalo, že nevenujem pozornosť tomu, čo sa odohráva „na bojisku". Jedným očkom krúžim po miestnosti, kde tu nájdem unavených a driemajúcich kolegov a nadriadených.
Už bolo dávno po obede. Ani neviem, kedy som naposledy jedol. V žalúdku sa mi odohrávala najväčšia tanková bitka ako pri Kurzku. Konečne bola prestávka. Načiahol som sa do tašky, kde moja ruka medzi tisíckami vojenských drobností konečne našla poslednú Horalku.
Ondro, požičiate mi mobil? - zaznelo spoza mňa. Áno, nech sa páči pán podplukovník.
Musím zavolať domov synovi. - zamumlal na ospravedlnenie. Vyťukal číslo do mobilu a volal. No čau, to som ja. Choď kúpiť niečo na večeru, ja to nestihnem. Ešte sme tu. ..... no dobre, za päť minút ti zavolám.
Za päť minút mi ho požičiate znova? - spýtal sa ma, keď mi podával telefón. Presne o päť minúť prišiel. Bol presný ako švajčiarske hodinky. Znova vyťukal číslo.
No ja som. Čo si kúpil na večeru? Čoooo? .... hmm, no dobre ja kúpim. Čau.
Ten debil kúpil polku chleba a liter vína.......
