Väčšinou podľa mojich osobných skúseností a rozhovorov s nimi sú to ľudia bez strechy nad hlavou - ľudovo nazývaní bezdomovci. Žobrú pre seba na alkohol, potraviny, možno niektorí aj pre lepší život na odrazenie sa od dna, na ktoré vlastným zavinením spadli. Ďalšia kategória týchto „žobrákov" si z ľudskej dobroty, hodnôt, ktoré nosíme v srdci urobili pred kostolmi, na pútiach dobrý biznis. Biznis robia podľa „obchodného zákonníka" vo vlastnom mene pre seba alebo, čo je horšie ako organizovaná skupinka z prinútenia alebo dobrovoľne pre iných „biznismenov". Keď som bol naposledy v Ríme od nášho sprievodcu som sa dozvedel, že Rímski žobráci dokážu ne deň si takto zarobiť aj 100 Eur, čo už je na ich a naše pomery veľmi slušný denný zárobok. V Ríme som osobne nevidel z domácich Rimanov nikoho, kto by prispel do klobúka počernej matke s dojčiacim dieťaťom a inostranným bezdomovcom , ktorí sú obklopení svätými obrázkami rôzneho druhu. Rimania asi dobre vedia koľko je ich denná gáža. Najčastejšími ich podporovateľmi sú turisti z rôznych krajín sveta, a tam je ich požehnane. Ale čo s nimi ? Žobráci kráčajú s nami od nepamäti. Kedy sa vlastne objavili ? Podľa môjho názoru s nami kráčajú od momentu, keď sa objavili v spoločnostiach prvé majetkové rozdiely. Čím tieto rozdiely boli väčšie, tým žobrákov bolo viac. Skúsim sa s vami podeliť o vývoj môjho vzťahu k našim Slovenským žobrákom. Tak ako každý aj ja som zo začiatku kvôli dobrému pocitu dával peniaze. Potom keď som sa presvedčil na vlastné oči, že väčšinou peniaze minú na alkohol a niektorým ide iba o organizovaný biznis , začal som kupovať chlieb, rožky, makovník. O tento druh tovaru však bol malý záujem a ja som nemal niekedy dostatok času na hľadanie obchodov. Preto som zmenil „druh pomoci" a začal som dávať stravné lístky, kupovať od predajcov časopis Nota bene. Až tam som začal chápať, že týchto ľudí ja peniazmi, stravenkami korumpujem a neučím ich, aby sa o svoje živobytie pričinili vlastnou námahou. Od tohto momentu som zmenil svoju dobročinnosť. Začal som výhradne podporovať iba tých, ktorí predávajú Nota bene a začal som núkať ako starosta prácu. Hodinová mzda z môjho vrecka bola 100.- Sk na hodinu. Hádajte, aký bol záujem o poctivú prácu aj napriek tomu, že som každému dal starostovskú vizitku s termínom nástupu do práce ? Dovolím si povedať nulový. Hovorí sa, že výnimka potvrdzuje pravidlo, takže až jeden v Spišskej Kapitule po rôznych vývrtkách bol ochotný pracovať hodinu v sklade jedného hotela.
Myslím si, že recept čo so žobrákmi a bezdomovcami už vymyslel farár Marián Kuffa v Žakovciach a v Košiciach sa podobnou cestou vydal farár Peter Gombita v Bernátovciach. Recept na žobrákov ? Ten je potom čo som videl a počul od farára Petra Gombitu jednoduchý, a tou je práca, viera a disciplína. My ostatní aj s politikmi musíme takýmto vzácnym ľuďom poskytnúť pomoc, podporu a priestor na ich záslužnú prácu, do ktorej sa chce len málokomu. Žobrákov nesmieme korumpovať, takto im nepomôžeme.
