Piatok, sobota a nedeľa, ktoré mnoho zmenili. Piatkový večer, keď som povedala mnoho, hoci ani raz som nevyslovila to meno. Povedala som nie, plakala som, sedela same ďaleko od všetkých no cítila som sa skvele medzi nimi, medzi chlapmi vo vlnených dubletoch a ženami v dlhých šatách, namiesto toho aby som ten čas strávila s kamarátmi v košeliach a klobúkoch. Zvláštne. Ten piatok som obdivovala kone, hoci ma stroj času preniesol tak ďaleko do minulosti kôli ľuďom. Keď som si šla skoro ráno ľahnúť, zas sa prebudilo to čo som sa pokúšala uspať, no dokázala som sa pozbierať a odísť.
V sobotu ráno o nejakej pol šiestej som vstala, pozrela na ľudí, čo spali okolo mňa, vyšla von a prešla sa po orosenej lúke. V druhom tábore som zas tichúčko nahliadla do stanu a potom sa potichu vybrala nejakou cestou smerom k lesu. Šla som rovno, stále rovno. Je svätá pravda, že keď človek ide stále rovno, ďaleko nezájde. Došla som len po hrad. Slnko bolo ešte nízko nad horou, stála som na rázcestí a počúvala ticho prírody. Nemala som ani foťák, ani mobil, ktoré by mi mohli veľmi ľahko tú krásnu chvíľku pokaziť. Bála som sa ísť ďalej, nevedela som, ktorá cesta kam vedie a preto som sa po nejakej tej krátkej chvíľke otočila a šla opäť do reality, ešte stále však tej stredovekej. Popri ceste rástli v rade nízke smrečky a pravdepodobne nejakým nedopatrením sa medzi nimi objavila breza. Mladá, rovnako malá ako ostatné, tvárila sa, akoby tam mala patriť, ale už z diaľky človek musel zbadať že je iná. Zastala som pri nej a chvíľku na hľadela na lístky, ktoré vyhnali len túto jar. Opatrne som sa jedného z nich dotkla a po chvíľke som si stala pod ňu a potiahla za ovisnutú halúzku, čo spôsobilo, že sa na mňa spustilo tisíc kvapiek. Sama medzi všetkými, iná. Ostala by som tam stáť večne, no bola mi zima a tak som obrátila svoje kroky k táboru.
Všetci už boli hore, chystali sa na raňajky. Šla som s nimi, čakala s nimi, jedla s nimi najlepšiu praženicu v mojom živote. Ten deň som pár krát počula, že som zlatá, lebo som pomohla, čo ma veľmi tešilo. Snažila som sa ako to len šlo, robila som čo bolo treba, aby som sa necítila navyše ale stále som si pripadala ako trpená osoba. Asi do 15. storočia veľmi nezapadám.
O jednej sa strhla hrozná bitka. Ľudia proti ľuďom tasili zbrane. Našťastie tí, s ktorými som trávila večer boli všetci na jednej strane. Keď som však videla ich krvavé tváre, mala som chuť rozbehnúť sa za nimi, hoci som vedela, že nemôžem a nemusím. Myslím, že ani zdravotníci nevedeli čo je hra a čo skutočnosť. Naši prehrali. Utekala som za nimi, všetci boli nažive, zranenia bez poškodenia kože. Sumár: preliačená prilba, modriny, zmätok. Inak boli všetci v poriadku a o nejaký čas sme už spolu sedeli pod strieškou, bavili sa.
Po tom, ako šermiari ukázali svoje umenie aj pred publikom som opäť šla do lesa, už nie sama. Šli sme tou istou cestou, no na rázcestí sem nezastali, brezu sme obišli, podliezli sme pásku natiahnutú cez chodník. Pekné. Škoda, že sme nemohli okruh dokončiť, na cestu sa zrútila hradba a za hŕbou kamenia presvital plot. Celé to bolo krásne, no nemalo zmysel ísť ďalej, preto sem sa vrátili a pobrali sa do tábora. Pekne strávený kúsok dňa. Les, ticho, vlhko, spoločnosť.
Večer si dali odvetu. Všetci sem strašne zmohli. Zablatená a špinavá som bežala obsadiť stôl a večer sa začal. Po chvíľke čakania prišli všetci, našťastie živí, aj keď skrvavení a špinaví. Oslava sa mohla začať. Ružové vínko, pivo a "extrémne dobová" jahodová vodka. Vedľa mňa moje nie, oproti človek, ktorý videl veci z vonka, poblíž ten ktorý vedel všetko. Bohužiaľ.
Ráno bol naplánovaný návrat. Lúčila som sa so všetkým, hlavne so stredovekom. Síce mi bola celý víkend zima, mala som premočené tenisky, bála som sa, nevedela som či je to hra alebo skutočnosť, no stále to bol asi najkrajší zážitok, najlepšie narodeniny. Nechcela som sa vrátiť späť. Ďakujem všetkým, dúfam, že dostanem ešte takú príležitosť.
