Vonku lialo ako z krhly a v práci sme mali niekoľko dní pred uzávierkou. Domov som niesla kopu dôležitých papierov. Pred lejákom som sa skryla pod najbližšou strieškou paneláku. V kabelke som hľadala vizitku taxikára, no bezvýsledne. Po niekoľkých minútach vyšiel z paneláku pekný chalan s ešte krajším úsmevom. Hneď sa ma spýtal: hľadáte niekoho alebo ste sa len skryla pred dažďom? Môžem vám pomôcť? Viete, zabudla som si v práci dáždnik a pomoc by sa mi zišla. Bývam len o niekoľko blokov ďalej a tieto papiere sa nesmú ani len pokrčiť. S úsmevom mi ponúkol rameno a rozprávajúc sme došli pred moj panelák. Ten čas ubehol tak rýchlo až ma to zamrzelo. Alex - tak sa volal môj záchranca, odchádzal s prísľubom, že sa niekedy opäť stretneme.
Dni ubiehali a ja som na Alexa často myslela. Bolo po uzávierke a ja som večer kráčala bezmyšlienkovite domov. Zrazu sa predomnou vynoril on, vyčaril jeden z najkrajších úsmevov a ja som len mlčky prijala pozvanie na kávu. Koľkokrát som si v mysli režírovala tento okamih a predsa prišiel. Na terase penziónu sme prerozprávali skoro celú noc. Mala som vtedy pocit, že ho poznám už roky. Pod stolom ma nesmelo držal za ruku a v jeho očiach žiaril plamienok lásky. Keďže nemal peňaženku všetko som zaplatila ja, ale vtedy som o tom nejako nerozmýšľala.
Uplynulo zopár týždňov a z nás bol párik na pohľadanie. Často mi vravel ako som sa zmenila, vraj začínam byť puntičkárska a na tom sme sa najčastejšie pohádali. Dnes však viem, že to nebolo puntičkárstvo, ale malé svetielko reality, ktoré ku mne prenikalo cez moje ružové okuliare. Alex mal malý byt plný kaktusov, roznych harabúrd, ktoré by som ja už dávno vyhodila a zásuvky plné starých novín. Páčia sa ti tie kaktusy? spýtala som sa ukazujúc na kaktusy v polorozpadnutých črepníkoch a kelímkoch od jogurtov. Ani veľmi nie, ale mnohé sú darované a netreba sa o ne veľmi starať. Radšej nech dostanem do daru kaktus ako veľký benjamín. Prečo? teraz poznám odpoveď netreba ich často polievať a Alex bol chorobne šetrný na vodu. Veľakrát mi povedal, keď som chcela umyť dlážku alebo riad, že odstavili vodu. Nechápem ako som si to nepripúšťala, že každý týždeň dvakrát-trikrát to je už veľa. Keď som prišla na nečakanú návštevu na stole boli nastrihené noviny, vraj ani neviem ako sa dá ušetriť na toaletnom papieri, že nespoznám rozdiel medzi novinami a toaletným papierom. Musíme byť ekologický a šetriť stromy, vravel mi často. Jeho úsporné opatrenia sa začali rozrastať a posledná kvapka trpezlivosti pretiekla, keď zabudol na moje narodeniny. Na druhý deň prišiel ku mne domov, v rukách držal krabicu od topánok previazanú špagátom a v ruke držal polozvadnutý tulipán. To je pre teba a je to veľmi cenné urobil som to sám, povedal. Otvorila som zvláštne voňajúcu krabicu a vo vnútri bol darček, ktorý ma do krvi urazil. Na dne ležal hnedožltý papier-recyklovaný podomácky navoňaný akousi lacnou voňavkou. Viem, že odmalička zbieraš listové papiere tak taký určite vo zbierke ešte nemáš, povedal nadšene. Vzala som ho za ruku, otvorila dvere, hodila som doňho jeho botasky za 3 tisícky značky Adidasso a tiež aj jeho originálny darček. Ešte som stihla zakričaj: daj sa liečiť, je koniec.
