Úplne na rovinu, je jasné, že nemám osobné skúsenosti zo života za socializmu (iba z Ficových sociálnych istôt), no všetci okolo mňa áno a ich časté rozprávanie o úžasnom cestovaní a nakupovaní za pár halierov, korún, mi umožnilo si vytvoriť ako taký obraz.
Kedysi dal štát mladým byt a každý mal prácu, neviem teda s určitosťou, či to tak vždy a všade bolo, ale z toho čo kritici demokracie hovoria, verím, že tomu tak bolo.
Z toho, čo počúvam, bolo to pre bežného človeka ako z rozprávky. Štát sa o vás postaral. Štát riadil úplne všetko. (Zrejme aj to, čo môžete počúvať na svojej platni doma, čo môžete čítať, čo môžete hovoriť...)
V demokracii je úloha štátu už celkom iná. Necitujem žiadnu poučku z knihy, ale z toho, čo si sám vo svete i doma už dlhšie všímam. Demokratický štát má na rozdiel od socialistického viac dohliadať ako riadiť. Či všetko ide v súlade s ústavou, či sa niekomu neberú jeho práva... a podobne. Štát nedáva ľuďom istoty, ale slobodu.
Keď sa človek z jedného štátu, ktorý by chcel všetko riadiť, prehupne do druhého, ktorý by mal už len skôr dohliadať, nastanú komplikácie.
Starajte sa o hocijaké zviera od malička, zabezpečte mu potravu, spravte obydlie, držte v klietke a potom ho pustite na slobodu, nech sa o seba postará.
S vypustením prišli nové zodpovednosti a možnosti, na ktoré nie je dostatočne pripravené a ktoré ani nepozná.
Nemôžeme mu vyčítať, že v klietke mu bolo lepšie, že nevie, čo teraz a chce ísť naspäť.
O nepripravenosti na demokraciu ma presvedčilo aj švajčiarske referendum o prisťahovalcoch. Tí veru z klietky čerstvo nevyšli, ale pohybujú sa na slobode už pekne dlho.
Nie sme o nič hlúpejší ako Švajčiari, len z tej klietky nás vypustili neskôr a stále nám ju niekto núka ako bezpečnú istotu.
Na Slovensku zatiaľ s úspechom.
