Žijeme vo svete, kde človek kopajúci do lopty alebo naháňajúci čiernu gumu po ľade zarába viac ako človek zachraňujúci životy, ale i viac ako celý taký zbor ľudí. Vo svete, kde niekto musí pre malichernosť iných, žijúcich na druhej strane sveta, kopať v nepredstaviteľných podmienkach i celé hodiny, aby mohol prežiť.
Každý z nás má mobil, no len málokto vie, ako taký mobil vzniká a čo je pre výrobu takého prístroja potrebné. Len málokoho by napadlo, že pre jeho vznik musia deti v niektorých krajinách vstávať do práce a nie do školy. Kopať potrebné minerály, ktoré sú nevyhnutné pre výrobu mobilov. Vynášať hlinu na pleciach z tmavých, úzkych, vyhĺbených dier a všetko za mzdu, ktorá nemá ani hodnotu škatule, do ktorej nám mobil v predajni zabalia.
„Cítil som klaustrofóbiu. Tunely sú hodne úzke, preto používajú k ťažbe deti, aby nemuseli raziť veľké. Potom som uvidel tie deti... neveril som, keď mi povedali, že tam ostávajú aj týždne, kým vyjdú hore. Vzduch je tam hrozný, strašne vlhko a horko. ...bolo toho na mňa moc.“ Takto opísal svoju skúsenosť istý dánsky dokumentarista, ktorému sa podarilo preniknúť do podobných baní v Kongu.
Výrobcovia telekomunikačných zariadení roky dobre vedia o situácii v minerálnych baniach, no ako zaslepení peniazmi sa často tvária, že nič nevidia.
Nie je to tak len s mobilmi, ale aj s inými zariadeniami, surovinami, či dokonca potravinami.
Nechávame sa kŕmiť neustálou ponukou reklám, nových mobilov a predražených nepotrebných vecí. Berieme všetko, čo nám hodia pred nos, pustia v televízore, hodia do reklamy. Netušíme, kto to vyrobil, ako to vzniklo, jeho skutočnú hodnotu, aká čiastka sumy komu pôjde, ba pri mnohých veciach a potravinách ani následky na naše zdravie. Stávame sa rovnako slepými.
