V jednu januárovú sobotu som sa ja spolu s mojím foťákom vybral do prírody. Namierené som mal na vrch Veľký Tríbeč. Cesta trvala asi 3 hodiny. Všetko to začalo na modrej.
Tabuľka s nápisom: chránená krajinná oblasť, zahajila moju cestu a ako keby otvárala bránu do ticha. Do sveta kde nie je počuť len zvuk áut a slová uponáhľaných ľudí.
Krmelec pre zvieratá zíval práznotou, lebo vonku bolo ešte dosť zelene.
Po chvíli putovania sa mi objavil pekný výhľad do doliny na mesto, okolo ktorého obteká rieka Nitra.
Na zimu sa pripravili aj kamene a kmene strom, vrstvou sýto zeleného machu.
Náladu sklamania z dlho očakávanej zimy, umocnila aj lebka nejakého zvieraťa.
Posvätné ticho lesa prerušila jedine skupina robotníkom, ktorí opravovali poľovnícku chatu.
Modrá značka, ktorú neskôr vystriedala červená, nám sygnalizovala ešte dve hodiny šlapania.
Čím vyššie, tým chladnejšie a hmlisto. Slnko už tak nehrialo a zdalo sa, že hmla to má v hrsti.
Vrchol Veľkého Tríbeča pokrývala iba jemná vrstva sypkého snehu, ktorá ako keby chcela povedať, že zima ešte len príde. No, veď uvidíme ...
A je tu vrchol. Objavila sa nám aj červená značka, ktorá viedla od Medvedieho vrchu až po Veľký Tríbeč. Chíľka oddychu a ide sa naspäť, aby nás nezastihla tma.
foto: autor
