Bolesť, utrpenie, smútok, žiaľ, rany, STRATA!
Toto všetko musí byť neodmysliteľne obsiahnuté v živote každého človeka.
Ale prečo?
Prečo strácame tých, ktorých milujeme?
Prečo bolí nielen láska , ale aj samotné bytie?
Čo je horšie? Nemať a nemilovať alebo mať a milovať?
V oboch prípadoch pocítiš tiaž prázdnoty...
Akokoľvek, vo všetkých chvíľach cítiš tú vôňu pominuteľna, pachuť rán, ktoré skôr či neskôr isto utŕžiš....Neunikneš!...nemá zmysel sa o to ani len pokúšať....
Bolesť je na to, aby bolela.
Utrpenie na to, aby si trpel.
Smútok na to, aby si mal možnosť ho precítiť.
Žiaľ si ta omotá a vstúpi do hlavy a prenikne celú tvoju podstatu a bude ťa bodať a bodať a bodať dýkou tak sladkou a tak ostrou zároveň...
Rany budeš nie len cítiť ale aj vidieť...vždy keď sa pozrieš do zrkadla a zahladíš sa sám sebe do očí...vždy keď sa zahladíš do svojej mysle...do svojich spomienok, túžob, predstáv...
Strata!....Najsilnejšia zo všetkých síl. Silnejšia ako samotná láska. Láska nikdy nemôže tak pohladiť dušu ako ju strata môže zdevastovať...
Idem životom a prekonávam všetky prekážky...milujem a strácam, milujem a strácam, milujem a strácam....donekonečna....ale koľko toho unesie jeden malý človiečik? Koľko krížov musí niesť, aby pochopil, že na Golgotu skrátka nedokáže vyliezť? A kde sú všetci Šimonovia? Nenájde sa ani jeden .... si na to sám... márne kričíš: UKRIŽUJTE MA HNEĎ TERAZ! PRETNITE MI ÚDY KLINCAMI A POZDVIHNITE MA VISIAC NA MOJOM KRÍŽI!...hah ale na ktorom....je ich tak veľa....
