Nostalgia je nebezpečná

V relácii boli prezentované dva druhy pohľadu na program STV. Jeden bol formulovaný Rybníčkom, Parou a Kollárom druhý Markovičom, Slovákom a Mistríkovou. Okrem rozdielnych názorov na obsah STV týchto dvoch skupín sa vytvorili dve skupiny (mimochodom rovnakého zloženia). Jedna skupina, nazvem ju nostaligici a druhá, v opozícii s prvou.

Nostalgici, ako už ich pomenovanie hovorí, "plakali" za typmi programov a konkrétnymi programami, ktoré STV a predtým ČST vysielala v minulosti: pondelkové inscenácie, večerníček s Kubkom a Maťkom, origínálna domáca tvorba, dychovka, atď. Čiže ich vysnívaným modelom STV je taký kanál, ktorý vysiela (aj) takéto programy, ktoré momentálne v programe STV nevidno.

Ja mám tiež rád Maťka s Kubkom - vyrástol som na nich. Pozerávali sme doma občas aj pondelkové inscenácie - iné (v televízii) nebolo. Dychovku som síce nemusel, ale občas v nedeľu, keď mama žehlila, sa ako podmaz z telky šíril program Sejdeme se na Vlachovce. A aj iné programy mali svojho stáleho diváka. Mám však pocit, že plač za týmito konkrétnymi reláciami je len nostalgia, čo je vlastne prezlečený smútok za niečim, čo sa už nevráti a čo bolo krásne preto, že boli mladí, plní sily, života. A viem si aj predstaviť, že im nie je ľúto za konkrétnym Maťkom aj s Kubkom, ale za spomienkami na obdobie, keď v telke Maťka s Kubkom sledovali. Ja to poznám z vlastného príkladu: ako desaťročný som sa išiel zblázniť, keď som na ORF videl pesničku od Duran Duran A view to a kill. Dnes sa mi tá pesnička zdá smiešna a gýčová, no vždy, keď ju počujem, vybavia sa mi pekné spomienky na detstvo, ktoré (či chcem, alebo nechcem) je spojené aj s A view to a kill. Potiaľ nostalgiu chápem. Ale chcieť počúvať A view to a kill stále dookola len preto, že to bola dobrá pesnička, je (podľa mňa) choré, veď odvtedy tu boli nové a ( momentálne) lepšie pesničky a každý rok si nájdem stále nové obľúbené kusy.

Je tiež pozoruhodné, že tieto dve skupiny sa rozlišujú aj vekom (Mistríková je výnimka, tá však bola aj menej nostalgická, tá šla viac-menej po obsahu ako po konkrétnostiach). Toto generačné rozdelenie dáva za pravdu (?) môjmu názoru na nostalgiu starcov .

Už len na záver chcem oceniť prácu Štefana Hríba (moderátora). Nie často s jeho názormi súhlasím, no myslím si, že jeho štýl kladenia otázok je výnimočný a pripomína mi to Socrata v Platónových Dialógoch. Áno, je to pre mňa pán diskutér. Narozdiel od Markoviča, ktorý mi včera klesol v očiach za aroganciu a afektované vyjadrovanie. Nuž čo. Jánošíka od Radošincov si vypočujem znova rád (a pospomínam), no Uhorčík a Markovič v relácii Pod pyramídou , je niekto iný ako nadutý a zlý starec včera večer. A to nie je nostalgický plač za mladým Markovičom. Pretože si myslím, že nostalgia je nebezpečná.