Než v krátkosti popíšem osud tohto mladého poľského martýra a hrdinu 2. svetovej vojny, nedá mi nepredstaviť mesto z ktorého pochádza. V krátkom sumári jeho dejín sa spája história Bieloruska a Poľska s Pobaltím, Ruskom a Ukrajinou. Zároveň sa tu prejavuje, že obľúbený výrok vyšegrádskych rebelov v EÚ „Poliak, Maďar dvaja bratia“ nie je ledajakým populistickým archaizmom. Dajme ale politiku bokom a vráťme sa k spomínanému Grodnu.
O histórii tohto bieloruského mesta som si čítal v poľských zdrojoch a preto sa nedokážem zžiť s jeho slovenským názvom Hrodna. Neviem či to Slovenčina prebrala z Anglického tvaru, alebo v lepšom prípade bieloruského, ale ja to neviem ani vyskloňovať. Ostanem verný verzii poľskej. Hrodna mi aj tak neznie Slovensky. Možno ešte tak "Hradnô" 😊, ale to nech si už vyhodnotia jazykovedci.
Grodno je asi tretie najväčšie mesto Bieloruska. Z jeho centra to je k hranici poľskej i litovskej asi 17 km a asi o 100 km viac k západnej enkláve Ruska. Pohraničné mesto o veľkosti Brna to má vzdušnou čiarou k Minsku až 277km, čo je porovnateľné so vzdialenosťou k Varšave či Kaliningradu, no k litovskému Vilniusu, je to už len 167 km. Asi je každému jasné, že národnostno - náboženské zloženie tu bývalo minimálne tak pestré, ako história mesta samého.
Písomné pramene nás zavedú až do čias 12. storočia kedy bolo Grodno centrom takzvanej Rusy Čiernej. Tento historický región tu vtedy predstavoval akúsi nárazníkovú zónu medzi štátnymi útvarmi Poľska, Litvy a rozpadajúcej sa Kyjevskej Rusy. V 13. storočí začali z iniciatívy Poľska tiahnuť na Litvu križiacke výpravy. Mazovský knieža Konrád si najal na túto prácu doposiaľ málo úspešný rád Nemeckých rytierov (ktorých zo Sedmohradska vyhnal Ondrej II.), zvaných tiež Teotónci. Tým sa z poľského Toruňa podarilo postupne dobyť celé Pobaltie a postaviť základy novovekého Pruského štátu, ktorý býval z počiatku viac menej poslušným vazalom poľského kráľovstva. Dôležitejšie pre nás ostane, že vojny medzi všetkými spomenutými mocnosťami stáročia tiahli okolo hradu na rieke Neman menom Grodno.
V 14. storočí Grodno definitívne ovládlo Veľkokniežatstvo Litovské. To vtedy siahalo od Baltiku po more Čierne. Litva s Poľskom krátko nato uzavreli spoločnú personálnu úniu z ktorej sa v 16. storočí zrodila "Republika oboch národov“ (Rzeczpospolita Obojga Narodów) . Bol to bič na spomínaných Teutóncov, ktorí časom ovládli viac než si kedysi Konrád Mazovský želal. Grodno tak ostalo v Litve, ale fakticky pod poľskou administratívou. Pôsobili tu rôzne významné osobnosti oboch národov. V 15. storočí tu umrel poľský princ a vnuk po Žigmundovi Luxemburskom, svätý Kazimír – patrón Poľska a Litvy. Vrchol Grodna stelesňoval kráľ Štefan Báthory – pôvodom zo Sedmohradska. Podarilo sa mu vyhrať Takzvanú Prvú Vojnu Severnú, výsledkom ktorej je aj romantizujúci obraz, ako mu u ruského Pskova kľačí pri nohách sám Ivan IV. Hrozný. V tomto období Báthory v Grodne často prebýval. Dal preto aj prebudovať hrad do renesančnej podoby.
Kto pozná romány Sienkiewicza, vie čo znamená terminus technicus poľskej historiografie Potopa. Myslí sa tým vojenské ťaženie Švédska, ktoré vyhralo Druhú Vojnu Severnú. Hrad Grodno prežil aj tieto vojnové búrky a v druhej polovici 17. storočia sa stal sídlom každého tretieho snemu Poľsko-Litovskej únie. Razili sa tu dokonca aj mince a na istú dobu tu sídlila aj finančná komora Litvy. Boli to posledné roky slávy Únie. Osemnáste storočie prinieslo Tretiu vojnu Severnú, kde na úkor Švédska zvíťazilo Rusko. Boje ale prebiehali na terénoch Poľsko-Litovskej Únie, ktorej králi sa stále viac začínali stávať len bábkami v rukách Pruska a Ruska.
Prišli tak časy poľských národných hrdinov z exilu. Inšpirovaný francúzskou revolúciou z Paríža vtiahol so svojou armádou Tadeusz Kościuszko cez Varšavu až do Grodna. Jeho sen o obnovení Republiky sa ale rozplynul abdikáciou posledného poľského kráľa práve v Grodne. Kráľ Poniatowski si vybral bezpečie ruského Petrohradu a moc nad torzom bývalej slávnej Únie Poľska a Litvy daroval ruskej cárovnej Kataríne. Grodno sa tak stalo sídlom Gubernátu. Poľsku sa nevrátilo ani koncom prvej svetovej vojny, ale až v roku 1921, po takzvanom Rižskom miery medzi Poľskom, Ruskom a Ukrajinou. Pre tieto štáty vojna tak trvala o 3 roky viac než v Európe, akurát už nebola „Svetová“.
V tomto období poznačenom rusifikáciou, pôsobila v Grodne nominantka na Nobelovu cenu za literatúru Eliza Orzeszkowa, ktorej v meste roku 1929 postavili pomník i múzeum, ktoré bolo znovu otvorené v roku 2001. Počas takzvanej Druhej Republiky Poľskej v Grodne tiež pôsobila Zofia Nałkowska. Literátka, politička, feministka a okrem iného členka komisie nemeckých zločinov po 2. svetovej vojne.
Napriek svojej bohatej histórii si Grodno pamätá každý Poliak predovšetkým z čias 2. svetovej vojny. Ako vieme, Sovietsky zväz napadol Poľsko až 2 týždne po nemeckej invázii v septembri 1939. Obrana celej východnej časti Poľska (toto bývalé územie nazývajú Poliacy "Kresy") stála vlastne na domobrane, často na študentoch či skautoch. Jedným z nich bol aj spomínaný poľský hrdina Tadeusz Jasiński. Legendu o 13 ročnom chlapcovi ktorý sa stal živým terčom na sovietskom tanku, vytvorila miestna partizánka Grażyna Lipińska, ktorá sa ho snažila zachrániť. Chlapec umrel v matkinom náručí.
Ako to už s vojnovými hrdinami býva, z logických dôvodov často chýbajú hodnoverné dôkazy o presných detailoch z ich heroických činov a histórii tak väčšinou ostávajú len ústne pramene. Navyše až do pádu komunizmu žili všetci pamätníci obrany Grodna v šialenej perzekúcii, alebo sa báli rozprávať. Samotná matka Jasińského tvrdila, že jej 15 ročný chlapec umrel v boji proti Nemcom.
Až v roku 2002 sa podarilo dopátrať k pamätníkovi týchto udalostí, ktorý potvrdil, že spolu s 15-ročným rovesníkom Jasińskim hádzali molotovove kokteily na sovietske tanky. Dovtedy žila legenda svojim životom, vznikli rôzne obrazy či dokonca pomník na cintoríne v Grodne. Podľa tradovanej verzie Lipińskej šlo len o 13 ročného chlapčeka, ktorý ani nevedel zapáliť fľašu. Či už bol skutočne ostnatým drôtom priviazaný o tank, ako to tradovala Lipińska dnes už ťažko s istotou dokazovať. Faktom je, že kedysi Grodno zažívalo niečo obdobné ako dnešný Mariupoľ, bohužiaľ.
Do Bieloruska sa Grodno navzdory protestom poľskej časti obyvateľstva dostalo vďaka Jaltskej konferencii, ktorá vrátila hranicu s Poľskom do roku 1920. Tú vtedy predstavovala rieka Neman. Aby sa mesto nemuselo deliť do dvoch štátov, získal Sovietsky zväz aj západnú, prevažne poľskú časť mesta.
V súčasnosti sa do Bieloruska bohužiaľ len ťažko pozrieme. Navštíviť ale môžeme neďaleký Białystok, ktorý by sa v časoch Poľsko-Litovskej Únie mohol nazývať takým zaostalejším Grodnom. V súčasnosti sa veľkosťou svojmu, dnes bieloruskému, príbuznému dosť približuje. Tak ako v Grodne nájdeme početnú diaspóru Poliakov, v Bialystoku je síce menšia, ale značná komunita Bielorusov. V mestách by sa našlo viacero historických paralel a história Bialystoku by bola tiež na samostatnú kapitolu. Nájdeme tu zreštaurované barokové záhrady Paláca Branických a množstvo zaujímavých pravoslávnych chrámov. Bialystok sa dá považovať za „Rým“ poľského pravoslávia. Nájdeme tu chrám Hagia Sofia, či najväčší pravoslávny kostol v Poľsku zasvätený Duchu Svätému.
Celkom nedávno tu povstalo Múzeum Pamäti zvané Sibír. Ide predovšetkým o pamiatku na vyhnancov do sovietskych pracovných táborov a nie len Poliakov či Židov. V expozícii tohto múzea by sme našli aj drobné artefakty po našom hrdinovi Jasińskom. Múzeum vzniklo prerobením pôvodnej železničnej stanice, odkiaľ v rokoch 1940 a 1941 nakladali Sovieti do vlakov miestne obyvateľstvo, ktoré končilo v sibírskych gulagoch. O niekoľko rokov neskôr z tých istých perónov putovali nemecké vlaky smrti do Trebliknky. Návštevníci vstupujú do múzea cez pôvodný deportačný vagón. Múzeum bolo otvorené len 17.09.2021 a ak je aspoň z polovice také dobré ako Múzeum Druhej Vojny Svetovej v Gdansku, ktoré som mal možnosť vidieť, je sa na čo tešiť!
O Poľsku sa na Slovensku píše zväčša len ako o krajine šmelinárstva, pretože sa mnohí z nás nedostali ďalej než na najbližšiu benzín-pumpu či do prvej mäsiarene za hranicou. Myslím, že v oblasti cestovného ruchu a moderných múzeí sme proti Poliakom lacnými šmelinármi my.
