Tento seriál som objavil, keď začínala jeho piata časť a dostala ma úvodná scénka z prednášky práva, kde si slovenskí poslucháči po Machovej vyhláške podali českého profesora a následne židovského spolužiaka. Tu som to stopol a za pár dní sme s manželkou tých 5 dielov od začiatku dopozerali z archívu a na ten posledný sme sa dívali až včera po návrate z dovolenky. Ku nej si dovolím, nie bezdôvodne, krátko odbočiť.
Navštívili sme dolnosliezsky zámok Książ [kšio:nž]. Veľkolepí komplex v prírode s históriou od najstaršieho kráľovského rodu Poľska Piastovcov, ktorý prebudoval do dnešnej dokonalosti nemecký rod Hochberg a neskôr mal byť aj príbytkom Hitlera. Jeho najväčšie poklady vyrabovala Červená armáda a zrekonštruovaný bol len nedávno. Šokujúci sa môže zdať fakt, že celá súčasná expozícia tohto rozsiahleho palácu stojí na zverejnení denníkov šľachtičnej Daisy, ktorá sa sem vydala z Walesu. Táto pre Poľsko cudzia a všeobecne neznáma aristokratka sa postarala o fascinujúce príbehy zámku, ktoré zatienili všetkých možných národných hrdinov, o ktorých by zámok tiež rád vyrozprával celý román. Na to tu ale priestor veľmi nebol.
Priznám sa, že prvý dojem pri kupovaní lístkov, keď som si začal uvedomovať dominantný motív výstavy, ma začal uvádzať do zmiešaných pocitov. Spracovanie denníku princeznej opisom niekoľkých fotografií a obrazov ma prekvapivo sfascinoval! Všetko to čo na zámku exponované nebolo, si vďaka Daisy rád prečítam z kníh histórie Poľska, počnúc stredovekom, končiac až u zlatého pokladu nacistov. Do toho ma vtiahol 90 minútový audio sprievodca a možnosť selektívneho výberu voliteľných častí expozície fotiek a obrazov. Apropo, tá Daisy by sa mohla porovnávať s princeznou Dianou, ale to už bude na inú tému.
Naspäť k slovenskému seriálu, ktorý sa stal právom hitom sledovanosti a nech mal chyby aké chcel, ponúkol nám po trestuhodne dlhej dobe historický generačný román, ktorý by si síce zaslúžil aj niekoľko sérií, ale o to viac oceňujem prácu tvorcov, že to dokázali takto krátko podať. V mojom hodnotovom svete by som sa skôr inšpiroval vynikajúcim súčasným filmom Jeden život, ktorý skutočný príbeh Nicolasa Wintona zvečnil fascinujúco a to bez jediného erotického motívu, či nebodaj náznaku sexu. Ten bol v Čase nádejí často jak chleba s maslom. Núti sa ma to v duchu uvažovať, či pri výbere hercov nešli niektoré herecké kvality do popredia na úkor iných. Iste mnohí z Vás si aj právom povzdychnú, že tieto, na slovenské pomery, „super sexy scény“ sú len slabým čajovým odvarom súčasných svetových trendov a že o Anthony Hopkinsovi môžeme len snívať! Dajme môjmu subjektívnemu dojmu radšej pokoj.
Nebudem už viac rýpať, lebo cez všetky možné nedostatky o ktorých necítim potrebu otvárať polemiku, oceňujem, že sa obsadili väčšinou nové neokukané tváre, čo seriálu dodáva autenticitu a tie naše skúsené herecké hviezdy robili občas v pozadí len potrebné herecké oživenie. Perfektné boli tiež kostýmy, scenéria, kulisy a hudba a zopakujem to ešte raz, téma nadovšetko! Dúfam, že sa z éry prvej polovice 20. storočia dočkajú slovenskí diváci ešte niekoľko iných filmov a seriálov, ktoré nám pomôžu získať záujem o túto históriu.
Zakončil by som to svojim zbožným želaním zmeniť koncepciu vyučovania dejepisu na základných a stredných školách tak, aby sa násobne viac hodín venovalo dejinám 1. Československej republiky, Československým légiám, Slovenskému štátu a komunizmu až po Nežnú revolúciu! Je nám na škodu v školách strácať čas bohatým prehľadom starovekej histórie od Mezopotámie cez Egypt, Grécko a Rím, na čo sme za mojich čias potrebovali 2 ročníky ZŠ. Tu by sa kľudne dal obsah scvrknúť na polovicu a otvoriť priestor pre 20. storočie, v ktorom sa sformovala slovenská štátnosť. A podobne aj na gymnáziách. Antike, ale aj iným témam svetovej histórie sa dá kvalitne venovať na VŠ.
Žiaci sa od šiestej triedy ZŠ zoznámia s Alexandrom veľkým a od siedmej s Napoleonom a majú mnoho času o nich snívať a premýšľať. O Štefánikovi, Hlinkovi, Machovi, Tisovi či Husákovi sa pred prijímačkami na strednú či vysokú ledva dozvieme že existovali a v lepšom prípade si zapamätáme tie otrepané monotónne prívlastky ako národný hrdina, otec národa, či kolaborant a podobne. Nemáme ale čas zamyslieť sa, že paralelne s nimi žili tucty iných osobností, o ktorých nie je priestor diskutovať a kvalitatívne mali mnoho-krát navrch!
Uvedomujeme si, že len za 20 rokov 1. Československej republiky sa vystriedalo až 11 vlád a 10 premiérov? Koľko hodín dejepisu sa tomu venuje? Tri, štyri?...
Čo vieme napríklad o Milanovi Hodžovi, o ktorom vyšla v roku 2008 kniha s výstižným nadpisom Slovenský Perikles? Kto vie, že to bol prvý Slovák vo funkcii premiéra ČSR a viacnásobný minister poľnohospodárstva a školstva, ktorý po sebe zanechal kus dobre odvedenej práce v tých najkritickejších a nekompromisných momentoch našej histórie? Okrem toho rešpektovaný európsky politik a vizionár. Už len fakt, že ovládal minimálne 6 európskych jazykov, a to nepočítam slovenčinu a češtinu, stojí za obdiv! Tento rok je 80 rokov od jeho smrti!
Rovnako máme 80 rokov výročia SNP. To nie je ten povrchný propagandou znásilnený sviatok boľševikov, ako nás to minulý režim chcel naučiť. Poznáme Martu Reikovú, ktorá pred vypuknutím 2. svetovej vojny z Československa emigrovala do Izraela, len aby sa v skutočnej špeciálnej operácii RAF ako jediná žena pripojila k výsadkárom, zohrala dôležitú rolu v SNP a po mučení hrdinsky padla v Kremničke? Prichádza čas nádejí pre novodobé Slovenské národné obrodenie?
