Ak si začneme všímať politické elity Slovenska, fenomenálnym číslom 1 je Róbert Fico a to aj ak by teraz vládu nezložil. Voľby vyhral už piaty-krát a dokázal prežiť obdobie, ktoré by normálne zložilo aj vola. A treba uznať, že na našej aktuálnej politickej scéne nemá z dlhodobého hľadiska vyváženého súpera. Svoje historické minimum dosiahol Smer vo svojich prvých voľbách roku 2002 so ziskom 13%. Ďalšie 4 volebné obdobia vyhral s priemerom nad 30% a síce z tohto pohľadu výrazne dnes klesol, zachoval si pevnú pozíciu lídra. V Siedmich volebných obdobiach bol raz trení raz druhý a inak len vyhrával.
Číslom dva je Mikuláš Dzurinda a síce len dvojnásobný premiér, fenomenálny je už len preto, že nikdy voľby nevyhral, no dokázal svojou stranou až 3-krát obsadiť post premiéra! Porazil ďalší fenomén Slovenskej politiky Vladimíra Mečiara a dostal Slovensko do EÚ a NATO. Strany vedené Mikulášom Dzurindom držali od roku 1998 do roku 2010 stabilné druhé miesto s priemerom percentuálnych bodov tesne pod 20%. V roku 1998 - 26%, v roku 2002 - 15%.
Možno bude pre viacerých sklamaním, že Vladimíra Mečiara kladiem až na tretiu priečku. Ako prvý politik Slovenska až 4x po sebe vyhral voľby, podobne ako Dzurinda bol dvojnásobným premiérom a svoju politickú kariéru zakončil z pozície najslabšej koaličnej strany vo vláde Roberta Fica. Svoj začiatok v roku 1992 spečatil ziskom takmer 40% a na prvej priečke klesol do roku 2002 o polovicu. Tretie miesto si zaslúžil práve tým, že ani ako fenomenálny víťaz volieb 2x po sebe vládu nezložil. Inak z pohľadu zisku percent by bol druhý. Ako jediný s Ficom udržal svoju stranu za svojho pôsobenia s priemerným ziskom nad 25%.
Ostatní politickí lídri v celej histórii Slovenska sú len trpaslíkmi. Mohli by sme začať od KDH, ktoré v roku 1990 bolo po víťaznej VPN druhou najsilnejšou stranou, volilo ich vtedy až 19% voličov. Od vtedy len v roku 1994 prekročili tesne 10% a po dlhodobom strážení si +/- 7% dnes po dvoch neúspešných volebných obdobiach oslavujú 6% ako veľký úspech. Je to smutný obraz o strane, ktorej krédom bol boj proti komunizmu a Mečiarovi a nejeden-krát zastupovala post predsedu parlamentu.
O niečo úspešnejšou bola dávno zabudnutá strana SDĽ, ktorá sa v deväťdesiatych rokoch tešila až 2x podpore takmer 15%, no neskôr sa utopila v Smere. Iný príbeh ponúka dlhodobo známa SNS, ktorá sa navždy bude spájať s opitým Jánom Slotom. Ak spomeniem jej historických 14% z roku 1990, asi mi nik neuverí. Bol to dlhý pád z kopca, kde naposledy v roku 2006 získala SNS 12%. Po príchode Andreja Danka ide skôr o umenie prekročiť 5%.
Osobitnou kapitolou sú maďarské politické strany, ktoré sa do parlamentu dostali prvý-krát v roku 1992. S príchodom Bugára, ktorý sa rýchlo stal miláčikom aj nemaďarských občanov sa ich koalícia postupne rozrástla. Dalo by sa povedať, že išlo o „maďarského Dzurindu“. Béla Bugár bol totiž často jeho strategickým partnerom a viacnásobným predsedom parlamentu. V roku 2010 sa mu podarilo uspieť aj po rozdelení SMK so stranou Most, ktorú definitívne pochoval v koalícii s Ficom. Od roku 2020 tak maďarskí voliči prežívajú za parlamentom.
Patrilo by sa nevynechať nový fenomén zvaný Kotlebovci. Marginálna strana extrémistov sa rozrástla do podoby dvojnásobne parlamentnej strany so ziskom 8%. Tá sa však rozpadla a jej polovica bývalých (polo)členov prežíva v parlamente pod krídlami SNS a mimoparlamentnej Republiky, ktorej veľa do parlamentu nechýbalo a keďže bezpečne prekročila hranicu 3%, o financie nepríde a rásť stále môže...
Z moderných strán po eliminovaní SDKÚ začala nastoľovať nové trendy dvojica Sulík – Matovič. Z bývalých kamarátov sa rýchlo stali nepriatelia. Do parlamentu priniesli nový vietor a nádej voličov, že oni dvaja môžu poraziť Róberta Fica. V praxi sa skôr sústreďujú poraziť jeden druhého. Obaja sa pasovali do pozície lídra opozície vlád Roberta Fica, fakt je ten, že ani jeden z nich sa nepriblížil na úroveň skutočnej protiváhy moci, ako to dokázal práve Dzurinda, ktorý si v piatich obdobiach v parlamente a to vrátane jediného neúspechu roku 2012 so ziskom 6% udržal priemer nad 16%. Aktuálny priemer Matoviča je 13% a Sulíka 8,5%. Ak pridáme formu - - -, bolo by z ich strany zodpovedné vyvodiť osobnú zodpovednosť a odísť do politického dôchodku!
Sulíkov najväčší úspech bol rok 2010 – kedy zastupoval tretiu najsilnejšiu stranu – ich prvé voľby apropo. So ziskom 12,1% získal post predsedu parlamentu, no napokon povalil vlastnú vládu a to v čase, kedy sa to najmenej hodilo. Výsledkom bol historický úspech Fica - 44% a 83 mandátov v parlamente. V roku 2016 sa s podobným ziskom 12% ocitol na druhej priečke, ale v opozícii. Dnes už po tretí-krát môže za úspech považovať 6%. Trochu málo na stranu, ktorá mala ambície voľby vyhrať!
A čo Matovič? Odkedy sa objavila jeho strana Oľano, menej než 8% nezískala. V roku 2020 so ziskom 25% síce po dlhých 14-tich rokoch ako jediný porazil Smer. Ak ale tento úspech odmyslíme, reálne má priemer 9% a to napriek tomu, že reálne združuje niekoľko iných menších strán a individuálnych osobností a stranu formálne zastupuje len hŕstka riadnych straníkov. Tieto voľby si parlament v koalícii s rozpadnutou stranou Andreja Kisku zabezpečil nerealizovateľnými populistickými sľubmi. To sa pracovne nazvalo – boj proti mafii!
Nastáva dnes s príchodom samostatného PS nová doba? To ukážu až ďalšie voľby. A bez ohľadu na to, aká vláda teraz vznikne, bude pre Slovensko potrebné upratať politický priestor. Hodne sa tu hovorí, že nepotrebujeme dve sociálne demokracie a súhlasím. Hlas sa rozsype a jeho väčšina skončí u Fica. Sulík by mal pochopiť, že on už pre liberálneho voliča zaujímavý nebude a nebude zaujímavý ani v klasickej pravicovej strane s dôrazom na ekonomiku. Inak povedané, značka SaS sa už vyčerpala! Výsledky hovoria za seba! PS by si malo tiež uvedomiť, že tieto voľby získali veľa hlasov aj vďaka tomu, že mnohí si ich vybrali, ako alternatívu proti Ficovi a väčšina Slovákov neinklinuje k progresívnemu liberalizmu.
Mnoho sa diskutuje o prepadnutých hlasoch Demokratov, Modrých a Spoločnej kandidátky Simona s Mackom a spol. Je to len Sulíkov výkrik do tmy a obľúbené klišé pre neúspešných lídrov. Necelé 4% týchto hlasov by sa nerozdelili len do parlamentých strán, navyše by hrozilo, že by mohli do parlamentu dostať politikov ako napr. Gyimesi. Viac politických strán napokon prinieslo vysokú volebnú účasť.
Najväčší prepad politických hlasov priniesli voľby 2020 – takmer 1/3 - až 28,5% skončilo pod hranicou parlamentu! Inak by Matovič tak drasticky nevyhral! V tejto štatistike je druhým rok 1992, kedy vyhral po prvý-krát Mečiar. Pod 5% volilo až 24% voličov. Nasledujú roky 2012, 2016 a 2002 – 18 až 19% a až potom tieto voľby, kedy prepadlo necelých 17%. Historicky najmenej hlasov prepadlo v roku 1998 – iba 5,8% a v roku 1990 7,7%. Tu treba pripomenúť, že v roku 1990 bolo kvórum len 3%.
Záver je jednoznačný! Éra Sulíka s Matovičom skončila, len o tom nevedia – škoda pre Slovensko!
