X+
Na úvod stručný výťah zo vzniku tohto negatívne vnímaného štátu:
29.9. 1938 Mníchovská konferencia pomohla Hitlerovi obsadiť Sudety.
5.10. abdikoval československý prezident Eduard Beneš a emigroval do Londýna
6.10. sa v Žiline dohodli predstavitelia slovenských politických strán na vyhlásení Slovenskej autonómnej krajiny v rámci Československého štátu. Nástupca Beneša, Emil Hácha, vymenoval vtedy Jozefa Tisa (ako predsedu HSĽS, najsilnejšej zo strán Slovákov) za jej predsedu.
2. novembra po Viedenskej arbitráži prišla Slovenská Autonómia o kus územia v prospech Maďarska.
Z 9. na 10. 3. 1939, sa na podnet Háchu odohral Homolov puč. Vojenským zásahom sa docielilo zatknutie 250 členov HSĽS a Hlinkových gárd vrátane Alexandra Macha. Hácha odvolal Tisu a za predsedu autonómie vymenoval Karola Sidora. -Posledný neslávny pokus udržať Československo jednotné.
Potupených Slovákov začal pokúšať Hitler, Toho však Sidor odmietol. Do Berlína dostal pozvánku na 13. Marec Tiso. Dokázal sa aspoň vzoprieť Hitlerovmu ultimátu s hrozbou rozdelenia Slovenska a nevyhlásil Slovenský štát z Berlína a samovoľne, ale po kontaktovaní sa s Háchom a Sidorom aby 14. marca zvolali aspoň neverejný slovenský snem. Hitlerov diktát sa aj tak jednomyseľne odsúhlasil. Rozpad Československa takto zabezpečil Hitlerovi anexiu Česka bez odporu V. Británie a Francúzska.
V takýchto pomeroch vznikol prvý Slovenský štát ktorému často nadávame „takzvaný“. V prenesenom význame možno povedať, že slovenský „krstný otec“ bol Adolf Hitler, od ktorého sme dostali tučné dary do vena, za ktoré sme si museli pošpiniť česť. S takým niečím sa nemožno chváliť ani hrdiť, no k vzniku štátu sa priznať treba. A síce ho neuznali napríklad Spojené Štáty ani Veľká Británia, uznali ho napr. Nemci, Rusi či Japonci. To, že tento štát uľahčoval politiku a vojnu nacistického Nemecka, je smutné a tragické. To si treba priznať verejne. A práve preto je pre mňa nonsensom, že prezident tohto nacistického satelitu bol verejne, oficiálnym rozsudkom, odsúdený za rozbitie Československa. Vojnové zločiny, či zločiny proti ľudskosti boli až druhoradé?
Isteže v celom tomto procese, ktorý bol v dejinách Slovenska najdlhší, padli aj ostatné obvinenia, ktoré sa ako inak potvrdili. Čo bolo na celom tomto procese najzarážajúcejšie, je moment, keď pred očami celej siene pustili zábery z kamier oslobodzujúcich armád. Išlo o videá zo zvyškov holokaustu, ktoré určite netreba opisovať a ktoré navždy budú pôsobiť des, bez ohľadu na rasu či náboženstvo. Pri týchto momentoch sa rozplakal aj samotný Alexander Mach (predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS a hlavný veliteľ Hlinkovej Gardy). Rímsko-katolícky kňaz Jozef Tiso asi ako jediný v sieni sedel bez mihnutia oka a nechutným záberom sa vyhýbal pozeraním niekam na podlahu.
Alexander Mach si práve vďaka týmto slzám zaslúžil sympatie predovšetkým u sudcu Igora Daxnera (ktorý bol Žid) a obžalobcu Antona Rašlu. Anton Rašla v knihe Proces s Dr. Jozefom Tisom priznáva, že so sudcom s pomocou lekárskej známosti, oddialili vynesenie rozsudku nad Machom takticky po poprave Tisa. Vyhli sa tak väčšiemu tlaku verejnosti na prezidentskú milosť voči Tisovi (ktorý aj bez toho bol výrazný). Verdikt nad Machom znel 30 rokov, z ktorých sa mu za dobré správanie skrátilo na 25 a 9.5.1968 dokonca dostal amnestiu a bol rehabilitovaný. Nedá mi tu nepripomenúť Machov citát z obdobia keď Tiso nepriamo zadržiaval deportácie Židov, ktorý znel: „Príde marec, príde apríl, prídu transporty!“. Mach zomrel v roku 1980 v Bratislave vo veku 78 rokov.
ThDr. Jozef Tiso bol rímsko-katolícky kňaz, minister zdravotníctva a telovýchovy ČSR a napokon prezident Slovenska. Na jeho osobu prevládajú 2 extrémne názory. Buď je automaticky nazývaný chladnokrvným a bezočivým nacistom a vysunutou pravou rukou Adolfa Hitlera, alebo je kultovo uznávaný ako mučeník slovenského národa. Boli to napokon jeho posledné slová: „cítim sa byť mučeníkom národa a proti-boľševického presvedčenia“. Jozef Tiso po abdikovaní Eduarda Beneša a rezignácii Karola Sidora ostal jediným politikom, čo dokázal na seba zobrať zodpovednosť v neľahkej situácii Slovenska a bol schopný do istej prístupnej miery s Adolfom Hitlerom vyjednávať. Na obranu Jozefa Tisa treba pripomenúť fakty ako udeľovanie výnimiek Židom, ktoré síce boli pod podmienkou konvertovania na katolicizmus, no zachránili tak aspoň približne 1 000 z. takmer 58 000 Židov.
Je pravda, že percentuálne najviac Židov bolo deportovaných práve zo Slovenska. Prvé vlaky smrti ale začali po našich železniciach jazdiť až po saltsburgskom diktáte, ktorý výrazne obmedzil výkonnú moc vodcovského prezidenta na úkor väčšej moci pre Vojtecha Tuku a Alexandra Macha. Taktiež je pravda že Jozef Tiso ako aj Rímsko-katolícky kňaz v kontexte vyhlásil „...Žid nie je človek...“ a vykonával kontroverzné sv. omše pre nacistických dôstojníkov kde kázal aj v duchu politiky Tretej ríše. Dalo by sa pokračovať ďalej, ...
Čo by sa dialo, ak by neabdikoval Beneš? Alebo ak by Tiso podobne ako Sidor odmietol s Hitlerom rokovať? Rokoval by ďalej Hitler s Machom? Nechal by nás Hitler rozdeliť Maďarsku a Rusku? Zakročili by vtedy Británia či Francúzsko, alebo ostal by taký stav aj po vojne? Na žiadnu z týchto otázok si už dnes nik na 100% neodpovie, rovnako ako v danom čase to nevedeli ani Tiso, či Sidor, ani Hácha či Beneš.
Táto téma bude Slovenskom rezonovať navždy a nikdy sa spoločnosť nezjednotí v názoroch. Prispievajú k tomu prirodzene silné emócie a vyššia politika. Kto chce do veci vidieť objektívnejšie odporúčam prečítať si knižku od už asi neexistujúceho vydavateľstva Tatrapress, ktorá vyšla len v jednom vydaní v roku 1990 a možno ju nájsť jedine v starej zbierke rodičov a starých rodičov alebo snáď v múzeu. Volá sa „Proces s Dr. Jozefom Tisom“. Knižka vyšla po prevrate nad komunizmom a skladá sa z dvoch častí: 1) spomienky obžalobcu JUDr. Antona Rašlu; 2) spomienky obhajcu JUDr. Ernesta Žabkaya, s ich záverečnými rečami z procesu. Jej unikátnosť a nestrannosť by si zaslúžila nové vydanie, ktoré už reálne ťažko predpokladať, čo je škoda. Kniha dokazuje neprofesionálne postupovanie najväčšieho a najdlhšieho procesu v dejinách Slovenského štátu vôbec. Keby ten proces prebehol naozaj korektne, možno by sme mali dnes o niečo menej konšpirátorov.
