Presne mi to pripomínalo to, čo sa dialo na pohraničí Rakúsko-Uhorska a Srbska v predvečer Prvej svetovej vojny. Pojem „predvečer vojny“ som použil naschvál! Dejiny si my laici často vykladáme tak, že (na príklade Prvej svetovej vojny) včera bol Sarajevský atentát a dnes sa na fronty po celom svete postavili vojská Trojspolku proti Dohode. To je taký zjednodušený model, ktorý si väčšina z nás zle pamätá z lavíc základných škôl.
Kto si chce vybaviť dobovú atmosféru, nech si prečíta Vojaka Švejka od Haška (apropo Hašek bol Československý legionár, ktorý v Rusku prebehol na stranu Červenej armády). Prednášajúci nám pripomenul pasáž, kedy Švejk rukuje, NIE na front Prvej svetovej vojny, ale do Belehradu na „špeciálnu vojenskú operáciu“!
Sarajevský atentát sa uskutočnil 28.6.1914. Bol reakciou radikálneho hnutia Čierna ruka, ktorá usilovala o spojenie Srbska a Bosny. Anexiou Bosny Rakúsko-Uhorskom sa tento sen rozplynul v roku 1908. Čierna ruka už v roku 1903 zavraždila Srbského kráľa pre jeho pro-rakúsku politiku. Rakúsko-Uhorské vojenské manévre na anektovanom území plus návšteva dediča trónu okupantov, vyústila k príhodnej zámienke na vojnu. Po atentáte vo svojom ultimáte Srbsku požadovala Viedeň okrem iného nasledovné: zrušiť všetku proti-Rakúsku tlač, rozpustiť národnú obranu, potrestať aktivistov proti-rakúskej propagandy, a povoliť rakúsko-uhorskej vláde participovať na vyšetrovaní atentátu.
Než Viedeň predstavila svoje ultimátum Belehradu, prešlo 25 dní, ktoré potreboval Berlín, aby Viedeň definitívne presvedčil k plneniu plánu – „Blitskrieg na Srbsko“. Ultimátum bolo predstavené Belehradu 23.7.1914 a očakávalo uspokojivé odpovede do dvoch dní. O ultimáte boli informované aj zvyšné mocnosti. Reagovali len naivnými žiadosťami Nemecku, aby vo Viedni naťahovali čas.
Srbi vyhoveli ultimátu čiastočne. Okrem iného nerozpustili svoju armádu a nesúhlasili s rakúsko-uhorským dohľadom nad vyšetrovaním atentátu. Vo svojej odpovedi na 10 bodov reagovali Srbi nasledovne: „Časť požiadaviek sme splnili a vo zvyšku sa spoliehame na česť a rytierskosť rakúsko-uhorského generála“. Myslel sa tým generál von Gieslingen, ktorý bol v Belehrade zástupca Viedenskej vlády. Ten ako generál napokon len poslúchol rozkazy svojho ministra zahraničných vecí. Srbom odpovedal, že ho neuspokojili a Belehrad opustil – Srbsko Rakúske diplomatické styky sa tak ukončili.
V čase ultimáta Rusi radili Srbom v prípade vojny nereagovať. Mali dovoliť Rakúsko-Uhorskej armáde eventuálnu anexiu (očakával sa scenár anexie Bosny z pred šiestich rokov) a ďalej sa spoliehať na diplomaciu mocností. Rakúšania zároveň informovali Britániu, že ich diplomatická nóta, bude v skutočnosti len znamenať prerušenie diplomatických stykov so Srbskom. Rusom zas v deň Srbskej odpovede telegramovali, že eventuálne boje nebudú v žiadnom prípade s cieľom anexie a pôjde výhradne o obranu zachovania stavu, aby zabránili potenciálnej intervencii inej mocnosti.
Nasledovný deň 26.7. navrhla Británia mierovú konferenciu. Všetky mocnosti si uvedomovali, že neúprosný chod dejín mesiac po atentáte smeruje do Veľkej vojny! Rusko s obavami požadovalo od Nemcov garancie ututlania problému. Nemci mali ale dávno premyslenú opačnú stratégiu. Ich rafinované uspokojujúce odpovede zapríčinili, že ruský cár oneskoril mobilizáciu armády o 4 dni. Mikuláš II. v roli obrancu Srbska tak 28.07. nariadil len čiastočnú mobilizáciu, tá úplná prišla až 31.7. Minister zahraničných vecí Nemecka Jagow pritom už 26.7. apeloval na rakúskeho kolegu, aby okamžite vyhlásili Srbsku vojnu. Čas do poslednej chvíle nenaťahovalo teda podľa plánu mocností Nemecko, ale rakúsky minister zahraničných vecí Berchtolt. Cisárovi Franzovi Jozefovi poslal petíciu, kde ho okrem iného žiada, aby vojnu nezačínali, ani napriek srbskej streľbe proti Rakúskej armáde na Dunaji v Kovine, čo bol dobový hoax.
Vojnu Srbsku vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko presne pred stoôsmimi rokmi 28.7.1914. V tom čase ale zďaleka nešlo o Prvú svetovú vojnu. Stojí za to si prečítať Manifest cisára Františka Jozefa, v ktorom, jeho slovami, Svojim národom oznamuje vyhlásenie vojny Srbsku. Akákoľvek podoba s anexiou Krymu a vojnou na Ukrajine je čisto náhodná!
