Osobne sa nad tým zamýšľam dlhšie. Nedávno sa nad tým zamyslel známy španielsky futbalista Héctor Bellerín, ktorého rozhovor reprodukoval denník Pravda tu.
V úvahách viacnásobného reprezentanta španielskeho národného tímu zaznelo mnoho zaujímavých postrehov. Sám sa zamýšľam nad tým, ako sa asi dnes cítia Sýrčania, Palestínci, Iračania, Afganci, Jemenčania, Juhoslovania, Peruánci, Etiópčania a iné národy, ktoré boli alebo vo vojnách stále sú aj v posledných tridsiatich rokoch, ktoré nielen na Slovensku označujeme za epochu prosperity.
Španielsky futbalista ľahko skĺzol k rýchlej odpovedi, ktorú mu pomohol zastrešiť pojem rasizmus. Tento pojem sa v súčasnosti podobne s pojmom fašizmus spreneveruje či už chtiac či nechtiac nielen nami laikmi, ale často aj politikmi či inými mienkotvorcami. Do mediálneho prostredia sa zaviedli perfídne výrazy ako eko-fašizmus napríklad.
Otázka znie prečo celý svet tak družne a pohotovo reaguje na Ukrajinu, prečo to tak nebývalo pri iných vojnách posledných rokov? Všetky tie hrôzy a možno aj horšie čo dnes vidíme na sociálnych sieťach zažívali a zažívajú aj tie s prepáčením periférne oblasti sveta, na ktoré sa viac menej kašľalo.
Dvadsiate prvé storočie urobilo v Európe z utečencov výhodné podhubie politického boja a takto to všetkým dlho stačilo. Ukrajina nie je iná len tým, že sa jedná o bielu Európu. Nie že by to svoju významnú rolu nehralo, je tu skrátka podstatne viac faktorov ako len ten rasový. Ukrajina bola aspoň do tejto vojny štátom s asi 39 miliónmi obyvateľov a podľa štatistík s asi 10 miliónovou diaspórou v tých najznámejších regiónoch sveta počnúc Ruskom, USA, Kanadou cez Brazíliu až do všetkých Európskych krajín. Len v Česku a na Slovensku ich poznáme mnoho. Často naši lekári či zdravotné sestry, športovci, umelci kňazi, či rôzni iní pracovníci v hypermarketoch, na stavbách v skladoch a podobne. Pre niektorých z nás dokonca aj rodinní príslušníci.
Rôzne ukrajinské celebrity zo šoubiznisu, športu, kultúry, vedy či politiky sú známe celému svetu. Sú to často zvučné mená ako bratia Kličkovci, Vera Furmigová, Andrii Ševčenko, Mila Kunis, Ruslana, N.V.Gogoľ či Zelenskij a iní. To je odpoveď na otázku prečo je o Ukrajine vo svete toľko počuť. Poznáme vôbec nejakého futbalistu, herca, spisovateľku či modelku alebo politika z Afganistanu, Pakistanu, Sýrie atď.? Snáď len ojedinele ak vôbec.
Prenesiem to na Slovenské pomery. Za osamostatnenie sa z Uhorska vďačíme Štefánikovi. Nie preto že bol francúzskym dôstojníkom, či vedcom slovenského pôvodu ale preto, že spolupracoval s Masarykom a Benešom. Ani Beneš ani Masaryk by to bez Štefánika nedotiahli k samostatnému Česku a to bola naproti nejakým „separatistom z Horných Uhier“ krajina s tradíciou kráľov od ranného stredoveku známa celej Európe. Svet sa tak vtedy dozvedel o Československu. Podobne my dnes vnímame povedzme Irak či Sýriu. Nehľadiac na to koľko pre nás neznámych a mravenčích národov či jazykov sa tam nachádza, poznáme aktuálny štát, jeho oficiálny názov a v lepšom prípade jeho najznámejšiu národnostnú zložku.
Keď sa vrátime k španielskemu futbalistovi, nedá mi nezabŕdnuť, že Španielsko bolo od celej Európy vždy dokonale odstrihnuté Pyrenejami. To sa ukázalo ako výhoda napríklad v Druhej svetovej vojne, ktorá ich takmer nemusela zaujímať. Španielsko je krajina ktorá patrí medzi najznámejšie ciele emigrantov vo svete. Utiekajú sa tu státisíce latino-američanov, ktorí tu nemusia prekonávať jazykovú bariéru a preto sú relatívne hladko prijímaní. Naproti tomu tu máme porovnateľné skupiny severoafrických imigrantov predovšetkým z Maroka, ktorí to majú pochopiteľne ťažšie. Jednoduché to majú samozrejme obyvatelia EÚ, kde dominujú národy populárneho Západu.
Z východoeurópskych imigrantov tu dominujú Rumuni v počte asi 0,5 milióna. Tých sú Španieli schopní vnímať pomerne dobre, vďaka istým jazykovým podobnostiam. Potom by sme zo štatistiky 20 najpočetnejších národností imigrantov v Španielsku mohli z východnej Európy vybrať práve Ukrajincov a Rusov v počte asi 100 tisíc. Niekde ďalej za nimi by boli Poliaci. Ja som v Španielsku strávil možno 2 roky. Môžem len potvrdiť, že pre bežných priemerne vzdelaných ľudí nie je veľký rozdiel či ste práve Slovák, Rus, Ukrajinec, Poliak či Estónec. Je to prirodzené. Rovnako je tak aj prirodzené pre nás vnímať lepšie Ukrajincov a horšie povedzme Sýrčanov či Albáncov. S Ukrajinou sme solidárnymi prirodzene. A keby bol v rokoch deväťdesiatych Facebook, Instagram a iné médiá, boli by sme podobne solidárny aj s juhoslávskymi národmi.
Teraz sme svedkami Ukrajinského boomu. Je to spoločenská móda silná najmä na sociálnych sieťach a ako každá móda sa raz s prepáčením vynosí. Tak ako je teraz populárne sa chváliť svojimi pro-ukrajinskými postojmi, v rokoch deväťdesiatych sme mali Ukrajincov za imigrantov druhej kategórie, lacnú pracovnú silu, ktorá nám kazila platy a podobne. Sám si zo svojich detských čias dobre pamätám, ako sa vracali známi Slováci či Česi z brigádnych prác druhej kategórie zo susedného Rakúska či Nemecka a často si nevedeli odpustiť štipľavú poznámku: „na tom Západe nás majú len za nejakých Rumunov či Ukrajincov.“. Verme tomu, že takéto kádrovanie sme vďaka EÚ prekonali a vojna na Ukrajine nám dala potrebnú facku o vnímaní ľudstva!
