Po tom čo sme videli nostalgické oslavy Čerenej armády s mikrofónom „Rassia“ už nejaký čas ubehol. Že náš súčasný vládny kabinet ani neskrýva svoju pro-ruskú rétoriku síce šokuje, ale neprekvapuje, bohužiaľ. Máme volebné moratórium, čo mi aspoň umožňuje isté pasáže vynechať a koncentrovať sa na pojem oslobodenie Červenou armádou, tak poďme radšej k veci.
Principiálne je našou psou povinnosťou spomínať na obete 2. svetovej vojny a obzvlášť na vojakov, ktorí za našu slobodu položili životy. V tejto viere som sa tuším minulý rok vybral v Prahe k pamätníku Vlajky na Klárove. Názov pietnej akcie bol Spomienka na obete nacistickej okupácie Československa. Pod krídlami Združenia bojovníkov proti nacizmu sa pri pomníku vystriedalo niekoľko politických rečníkov a nechýbalo ani oslovenie „súdružky a súdruhovia“. Až na jednu výnimku sa všetci rečníci venovali ospevovaniu obetí Červenej armády a údajnému prekresľovaniu dejín. Rečníci dokonca vyjadrili obavy, že súčasné prozápadné trendy pracujú na zabúdaní zásluh ZSSR v 2. svetovej vojne. O obetiach nacistickej okupácie som si z prejavov neodniesol takmer žiadnu informáciu. ...
Neviem si predstaviť historika, ktorý by uvedené obavy napĺňal, nech by bol prozápadný fanatik ako by chcel. Fakty sú jasné, víťazné armády protihitlerovskej Aliancie sa stretli na pomedzí východnej a západnej Európy, od Štetína po Terst a po viacerých rokovaniach napokon vytvorili takzvanú Železnú oponu. Tá by podľa toho, kam všade doputovali Sovieti (s nimi napr. Rumuni či Ukrajinci a naši hrdinovia z Dukly) resp. Američania (s nimi zase Briti, Francúzi či Poliaci, ktorým pomáhali aj slovenské pilotné esá) rozdeľovala Rakúsko a Československo podobne ako Nemecko či Berlín. A to je asi to, čoho sa niektorí naši horliví súdruhovia obávajú, že si po 40 rokoch prekrúcania histórie dovolíme pripomínať historický fakt, že napr. takú Plzeň neoslobodil maršal Konev ale americký dôstojník Patton.
Áno, armáda Josipa Stalina zohrala vo vojne kľúčovú úlohu, ale vďaka aliančnej podpore USA, Británie a v neposlednom rade všetkých odbojových vojsk, vrátane toho Československého, ktorý bol tak na východe ako aj na západe. Iróniou osudu je, že Deň víťazstva nad fašizmom sa stal propagandou v rukách spoluiniciátora 2. svetovej vojny. Iste, Poľsko napadli prví Nemci, Sovieti sa ale pod bratským ruským velením neštítili z Poľska po niekoľký krát v histórii si ukrojiť. A rovno polovicu! "Bruder za brata!" - povedal by klasik!
Vráťme sa k oslobodeniu Bratislavy. Spomenul si niekto z našich vládnych predstaviteľov na januárové dni roku 1919, kedy Bratislavu od maďarských revizionistov oslobodzovali Československí legionári? Áno, tí legionári, ktorí do roku 1920 bojovali na Transsibírskej magistrále po boku Bielogvardejcov, o ktorých sa počas komunizmu nesmelo nič hovoriť. Podobne sa nesmeli oslavovať spolutvorcovia Československa Masaryk a Štefánik. Keby v roku 1917 Štefánik nevyjednal u svetových mocností (s výnimkou Ruska išlo praktiky o ten „skazený západ“ na čele s USA) uznanie samostatnej Československej armády, Bratislava by po roku 1918 takmer iste ostala maďarskou a v roku 1956 by ju podobne ako Budapešť drancovali kedysi osloboditeľské vojská maršala Koneva, tak ako drancovali a vraždili v Budapešti na príkaz z Moskvy! Inak by tomu nebolo ani v Košiciach.
Ozaj, to námestie v Košiciach s kosákmi a kladivami sa ešte stále volá po boľševických osloboditeľoch? Pôvodne to bolo námestie Československých légií, ktoré Košice a Bratislavu na rozdiel od Sovietov skutočne oslobodili aspoň na 20 rokov, ktoré sme v prvej ČSR tak Slováci ako aj Česi trestuhodne prehajdákali rôznymi nešťastnými spormi. Za tých 20 rokov sa u nás vystriedalo 11 vlád. Niet divu, že sme boli odkázaní na vyčíňanie Hitlera a Stalina. Teraz nie sme!
Sme členmi novej Aliancie, ktorá nás chráni už 20 rokov a to napriek tomu, že po nej doma už niekoľko rokov svedomito šliapeme, lebo nám to tá zvrátená západná demokracia dovoľuje!
