Konzerváreň pre starých?

Prežili toho trochu viac, to neberieme do úvahy. Ale sú bohatí. Majú spomienky na mladosť, svoj svet, ktorý sa vymyká predstavám toho dnešného. Spomínajú na ľudové zvyky, na to, ako sa žilo kedysi. A to už je história. O tom sa nehovorí v učebniciach. Tradície majú zakorenené v sebe. Ľudové piesne, vinšovačky, spev a práca. Keby ste sa opýtali, čo vám povedia? Ako sa žilo a ako nechápu tento svet. Nechápu, prečo máme radi hudbu nahlas, prečo si obliekame také veci, ideme von až večer, na zábavu až keď je úplná tma a prečo nechodíme každý deň do kostola. Nechápu nás a my ich. Preto si medzi sebou šepkajú akí sú mladí. Preto sa sťažujeme akí sú starkí. Nemoderní. Nekráčajú s dobou. Viete si predstaviť babičku na diskotéke? Ja teda nie. Ale to neznamená, že preto si nemôžeme rozumieť. Babička je stará, ale láskavá. Dedko je hluchý, ale vie veľa o živote. A napriek tomu sú niektorí zatvorení v „konzervárňach“ pre starých. Vidia väčšinou len vrásky na tvárach svojich kolegov. Stali sa nepotrební a nepohodlní. A tak aj zomierajú. Nepochopení, opustení a sami...