Písal sa rok 1997. Finále hokejovej extraligy,ktoré obstarali Trenčín a Košice, práve vrcholilo. Na trenčianskom „zimáku“sa tiesnilo 6 500 divákov, medzinimi aj desaťročný chlapec s otcom. Ten chlapec bol na hokeji prvýkrát.A bol fascinovaný. Hokejom, atmosférou, titulom, Mariánom Hossomv drese číslo 17 a mriežkou na tvári. Majstrom sa stala domáca Dukla.Už vtedy bol šťastný. To ani netušil, že sa Dukla Trenčín zaradí medzi jeho trinajväčšie lásky v živote.
Ako rástol, prežíval viac a viac úspechya neúspechy Dukly. Postupne si nachádzal cestu na zimný štadión častejšie,až sa v roku 2003 rozhodol kúpiť si permanentku. A právev sezóne 2003/2004 sa Trenčanom podarilo získať majstrovský titul. Bol tojeden z jeho najšťastnejších dní v živote. Duklu neopustil ani v nevydarenej sezóne 2005/2006 a nevynechal jediný domáci zápas. Bol jedným z mála fandiacich aj v tomto čase neúspechov
Postupne s láskou k Dukle v ňomrástla nenávisť. Nenávisť voči inému klubu – Slovanu Bratislava. Chlapec sičasom uvedomoval, čo všetko si „belasí“ môžu v lige dovoliť. Jeho nenávisťdosiahla vrchol v roku 2005, keď Bratislavčania na čele s rozhodcomLauffom odstrelili jeho milovanú Duklu v semifinále play-off. Poslednýročník iba potvrdil jeho mienku o Slovane aj o jeho vedení. Z chlapca sa časom stal mladý muž. No Duklu vo svojom srdci budemať stále
