Prvá júlová nedeľa. Od rána pálilo slnko. Na môj vkus až priveľmi. Dlho sme plánovali túto menšiu túru. Vyšlo to práve na dnes. Odviezli sme sa do Nitrianskej Blatnice. Auto našlo svoj prechodný pobyt pred obchodom pri informačných tabuliach. Zajedli sme si desiatu a vybrali sme sa na cestu. Pomocnú ruku nám podávala naša kamarátka značka. Dedina bola veľmi pekná. Malé, upravené a čisté námestia s lavičkami. Čudovali sme sa prečo je tam tak ľudoprázdno. Nikde ani živej duše.
Cesta bola najprv betónová. Aj keď úplne rovná, nevládal som. Nepociťoval som bolesť v nohách. Ale nestačil som s dychom, keďže slnko pripekalo ako v súdny deň. Po chvíli som bol mokrý. Úplne mokrý. Pri značke zákaz vjazdu sa cesta zmenila na lesnú. Behom prvej hodiny chôdze, pokým sme zašli do lesného chládku, som vypil skoro celú fľašu vody. Dva litre životodarnej tekutiny sa vo mne po glgoch prepadávali. Našťastie zvyšní traja spoločníci mali zásob dostatok a tak som prežil až do konca túry. Čistú vodu pijem stále. Aj doma. Ale nikdy mi nechutí tak veľmi, ako keď pociťujem smäd. Vtedy ju nenahradí nič.
Cez koruny stromov horúčava neprenikala a tak som sa po čase vrátil do normálu. Krok za krokom, značka za značkou sme pokračovali ďalej. Po dvoch hodinách chôdze hrebeňovkou, štýlom hore-dolu, sme sa dostali do cieľa.
Marhát, vrch s výškou 748,2 m n. m, sa nachádza v pohorí Považský Inovec. Na jeho vrchole stojí kríž vysoký 10 metrov s nápisom „Bože ochraňuj turistov“, ktorý bol postavený obyvateľmi Nitrianskej Blatnice v roku 1947. Vrch je bez výhľadu. Preto bola v roku 2008 na jeho vrchole postavená drevená rozhľadňa vysoká 17 metrov.
Prv sme sa dostali na malé priestranstvo pod rozhľadňou, kde sa nachádzali lavičky pre turistov. A tu sme ostali v nemom úžase. Hoci tam boli tri cedule s nápisom „Udržujte čistotu! Svoje smeti si berte so sebou“, nepomohlo. Načo na takýchto miestach vôbec musia byť takéto informácie? Veď každý priemerne inteligentný človek neodhodí odpadky na zem v meste a nie to ešte v lese. Nechápem takýchto ľudí. Plastová fľaša od piva, obaly od cukríkov a tyčiniek, črepy... To všetko sa povaľovalo na zemi. Čo sa musí stať, aby toto prestalo?
V už o niečo horšej nálade sme vyliezli po schodoch tri podlažia rozhľadne. Ocitli sme sa nad korunami stromov. Obdiv tým, čo túto stavbu zrekonštruovali. Muselo to byť namáhavé. Výhľad bol nádherný. Celé okolie sme mali ako na dlani. Pofukoval vietor. Keď sme sa pokochali a pofotili, zliezli sme dolu, znova prešli okolo lavičiek vybavených ľudskou hlúposťou a napojili sme sa na druhú cestu, ktorá viedla na Marhát z opačnej strany. Bola menej namáhavá a tak sa nám kráčalo veľmi príjemne.
Po ceste sme sa zastavili pri Rotunde sv. Juraja, ktorá je práve v rekonštrukcii. Nachádza sa v príjemnou prostredí lesa. Chvíľu sme si oddýchli a pokračovali ďalej. Keď sme sa dostali ku značke zákaz vjazdu, bolo pred ňou zaparkovaných päť áut. Ako inak. Každý sa odviezol autom ta pokiaľ to bolo možné. Keby tam nebola značka, niektorí by možno išli autom až pokým by neprišli k úzkej lesnej cestičke. Toto je tiež na uváženie...
Fotogaléria:
↑ Marhát ↑
↑ Rozhľadňa ↑
↑ Jedna z cedúľ ↑
↑ Pri posedení pre turistov ↑
↑ Obaly od cukríkov ↑
↑ Fľaša od piva ↑
↑ Obal od tyčinky ↑
↑ Výhľad z rozhľadne ↑
↑ Rotunda sv. Juraja ↑
