Kvôli horúčavám mávame celý deň okná pozatvárané a žalúzie zastreté. No večer sa u nás koná „hodina otvorených okien“. Späť k rušivému elementu. Chcel som tým len povedať, že vďaka otvoreným oknám z ničoho nič ku mne doľahol krik. Spočiatku som sa ho snažil ignorovať, no nakoniec som sa rozhodol ísť na balkón, pozrieť čo sa deje.
Neznámy krik sa premenil na dva zreteľné ženské hlasy. Nevidel som ich zreteľne, pretože stáli za stromami. Hoci nevedno prečo, na hádku si vybrali miesto pod lampou. Vraví sa, že pod lampou býva najväčšia tma. Azda si rozohnené dámy mysleli, že tam je aj zvuková bariéra?
Hádka sa nestupňovala. Prebiehala stále v rovnakom tóne. Hlas jednej zo žien, ktorý prerušoval nekoordinovaný smiech, naznačoval, že pani má v sebe zopár „ampérov“. Táto žena bola viac menej iba poslucháčom. Zato druhá viedla zdĺhavý monológ o tom, ako ju jej muž podvádza. Asi dostala chuť rozpovedať o tom celému sídlisku. Po chvíli počúvania som zistil, že prvá žena spáva s manželom druhej.
Počet poslucháčov na balkónoch narastal. Jeden pán z vedľajšieho vchodu to už nemohol vydržať. „Mohli by ste byť tichšie?“, ozval sa. Hlasy stíchli. Vtom sa ženy začali prekrikovať jedna cez druhú. Samozrejme ich terčom bol majiteľ onej neškodnej vety. Vyrozumel som vety ako „Čo sa do toho pletieš?“ alebo „To nie je tvoja vec“.
Takže dámam vadilo, že sa do nich niekto pletie. Ale to, že ich krik počúva asi tucet ľudí, to im očividne neprekážalo. Takže počúvať môžeš, ba až musíš, ale ozvať sa nie. A potom, že žijeme v demokracii.
Táto príhoda mi trochu pripomína náš štát.
