Kedysi, keď som bol malý, som prekonal šok z vetra. Práve sme boli na chalupe. Prišla silná víchrica a pred mojimi očami rozčesla na dve polovice starú slivku, ktorá rástla pred gánkom. Od toho dňa som mal niekoľko rokov traumu z vetra. Celé dni som pozoroval z okna listy na stromoch. Keď sa pohol čo i len jeden lístok, bál som sa ako keby som videl ducha. Postupne mi pomohla sa z toho dostať detská psychologička.
V tej dobe by som bol veľmi rád, keby topoľ vypílili. Pri silnej búrke nám často búchali konáre o balkón. Topoľ sa ohýbal ako sťatý muž, vracajúci sa z krčmy. No časom sa zo mňa stal introvert, ktorý bol rád, keď ho na balkóne skrz mohutného zeleného topoľa nikto nevidel.
Topoľ taktiež zakrýval výhľad na časť okolostojacich panelákov, čím ho robil krajším. Veľa zelene nikdy neuškodí. Viete si predstaviť ako som sa zatváril, keď som prišiel domov a zbadal tú prázdnotu? Všade navôkol len samé paneláky. Pozrel som sa dole z balkóna. Práve spilovali poslednú časť, kmeň. Aj keď mal strom niekoľko desiatok rokov, bol zdravý. Vypílili ho kvôli bezpečnosti, ale aj pre to, že susedom z nižších poschodí robil v byte tmu.
Ešte pred pár rokmi by som nepovedal, že mi topoľ bude chýbať. Situáciu vystihuje prerobená časť básne od Márie Rázusovej - Martákovej:
Mesiačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitol chladný pondelok,
ranený topoľ vydýchol.
