Keď som bol malý, neustále som otravoval rodičov s domácim zvieratkom. Začalo to so psom, ktorého som nikdy nedostal. Zmieril som sa stým, že psa mať nebudem, a tak som vymýšľal rôzne iné varianty. Chcel som škrečka, morča, andulku, ale aj domáceho holuba. Nič z toho som nedostal, lebo rodičia sa obávali alergií.
Nakoniec som si vydobyl korytnačku, proti ktorej nikto nič nemal. Keď sme ju kúpili, bola taká malinká. Mala iba zopár centimetrov. Nebolo ju poriadne vidieť ani v malom päť litrovom akváriu. Rástla a rástla, veď bola dobre živená.
Dorástla do riadnej veľkosti. Už som ju nevedel občiahnuť jednou rukou. Kedysi som to tak nebral, no dnes považujem chov v zajatí viac-menej za týranie zvierat. Celý život bola zavretá medzi štyrmi stenami akvária, ktoré bolo iba zopárkrát väčšie ako ona sama. No na druhej strane, keby sa narodila v prírode je veľmi pravdepodobné, že by zomrela už v prvých dňoch života. Všetci vieme, ako to u korytnačiek chodí.
Žofku vložíme do škatule a pochováme ju na čestnom mieste, vedľa kraba Klepietka. Konkrétne na chalupe pod stromami, kde ju budeme mať stále na blízku.
(2010)
(2013)
