Milý Kamil,
dôvodom, prečo Ti píšem, sú odpadky. Áno. Možno sa čuduješ, ale je to tak. Ako dobre vieš, potrpím si na ochranu životného prostredia. Poctivo separujem všetko, čo sa dá. Nikdy som neodhodil na zem ani paličku od lízanky. Veľmi rád by som presvedčil aj ostatných ľudí, aby robili to isté. Avšak, je to ťažké.
Rozpoviem Ti príhodu. Aj keď, ono to ani nie je príhoda. Skôr každodenná realita. Každé ráno sa zveziem autobusom hore na kopec nášho sídliska, spolu s niekoľkými spolužiakmi. Niektorí nastupujú predo mnou, iní po mne. Nechodíme na autobuse, ktorý ide priamo pred školu. Ten býva vždy preplnený. Radšej chodievame na takom, ktorý ide po hlavnej a je v ňom podstatne menej ľudí. Na vrchole kopca vystúpime a prejdeme peši do školy. Po ceste sa zastavíme za jedným panelákom, kde podaktorí vykonajú svoj zlozvyk. Takisto to prebieha aj po škole, len v opačnom poradí. A teraz sa dostávam k jadru veci. Povedz mi, ako im mám dohovoriť, aby nehádzali odpadky na zem. Buď rád, že sa nemusíš pozerať, ako to za tým panelákom vyzerá. Čisté smetisko. Sú to moji kamaráti. No aj tak ma nikdy neposlúchnu. Môžem sa im prosiť, ale aj nadávať. Márne.
Chcel by som zmeniť celý svet. Ale ako môžem? Ako, keď neviem zmeniť ani pár ľudí, ktorých poznám? Začínam strácať nádej na zmenu. Dúfam, že ma chápeš.
Pozdravujem Ťa,
Maroš
