V danom termíne som sa dostavil na príslušné oddelenie a čakal. Najprv dve hodiny, kým som dostal poučenie. Následne ma poslali do lôžkovej časti, kde mi napichli do žili trubičku. Tu som čakal ďalšie dve hodiny.
Keďže mi nebolo oznámené, že pobudnem v nemocnici až do poobedia, ráno som sa poriadne nenajedol. Očakával som, že budem do hodiny doma. Keď som čakal v lôžkovej časti, akurát rozdávali obedy pacientom. Nebolo mi všetko jedno, keď sa okolo mňa šírila vôňa roštenky a mne v bruchu akurát tak hrali fidlikanti.
Dostávame sa k jadru veci. Konečne som sa dostal na operačnú sálu. V prechodnej miestnosti som sa mal prezliecť do „zeleného habitu“. Postojačky. K dispozícii mi bola jedna stará dotrhaná stolička. Pre všetkých pacientov sa tam nachádzala jedna skrinka. Nahádzal som do jednej priehradky svoje veci, a bol som rád, že tam je niekto so mnou, lebo inak neviem kam by som dal osobné veci. Mobil asi do jednej topánky a peňaženku do druhej.
Po sále som behal bosý. Samotný zákrok prebiehal asi desať minút. Keď som sa prezliekal naspäť, chodidlá som mal čierne. Vytiahol som svoje oblečenie zo skrinky. Skoro som onemel, keď som zbadal tričko celé zašpinené od kúdolov prachu a špiny. Vytváralo to efekt „prachových koľajníc“.
Sestrička bola veľmi milá, to sa musí uznať. Pri vyťahovaní trubičiek z ruky, sme si sadli na zem v prechodnej miestnosti. Ona za to nemohla. Kam sme si mali sadnúť? Na tú jednu starú stoličku?
Ako som po čase zistil, zákrok mi bol zbytočný. Vyhol sa účinkom. Ale nesťažujem sa. Veď načo aj? Nie som prvý ani posledný.
