Kým som sa nestala matkou, prežila som relatívne pohodový život vo fit pozícii vrcholovej zjazdárky a v podstate mi bolo jedno, či som zlyžovala záchod vyšších alebo nulových hygienických kvalít. Prvé upozornenie síce prišlo v podobe syna mojej sestry, ktorý keď zavelil: Cikať!- šmirgľovali sme ozlomkrky na prvý dostupný záchod, pričom väčšina z nich vyzerala tak, žeby ste na tú dosku neposadili ani zlosyna. Nieže syna. Keď som zarodila ja, spočiatku som skúsila pri zlovestnom: Cikať! zachovať rozvahu a presvedčiť trojročnú dcéru aby držala, kým sa nenájde vhodný toaletný kandidát. Nenašiel. Po logickom vyústení mojich zaváhaní som prúdy moču doslova vylievala z poltopánočiek (!), a preto som zvolila novú taktiku. Vbehla som vždy do prvej možnej prevádzky, vzala dieťa na ruky s vytrénovaným záchranárskym rozmachom a modlila sa, aby som skoordinovali prúd, sklon, a vzdialenosť.
Koľkokrát som skončila kompletne očúraná, neporátam. Čaro blahodárnej urinoterapie som preto s trvalou platnosťou vymenila za cikanie v prírode, pričom za prírodu považujem aj osamelo stojaci strom, štvorček trávy, vetchý krík, udupanú cestičku i záhon ďatelinky. A tak som sa rozhodla, že zmapujem situáciu na Slovensku a precestujem ho krížom krážom, aby som zistila, či sme na tom fakt horšie ako Rakúsko, či platí že v drahom podniku sa zákonite tróni na čistučkom, ako sú na tom festivaly, aquaparky, odpočívadlá na diaľnici a nákupné centrá. Budú fotky. Budú videá. Budú názory. Žiada sa vám tiež? Pridajte sa na facebook.com/wecko.hliadka a bude aj sranda.
Mám rada slovo hajzel. A keď mi ho naša jazyková redaktorka s láskou vždy opraví na hajzeľ, tak znie ešte tak mäkšie. Zvláštne, že o koľko častejšie ho priemerná žena v živote použije na označenie konkrétneho muža, než sociálneho zariadenia. Hajzeľ pritom, na rozdiel od mužov-chrapúňov,- nemá dehonestujúci charakter, rovnako sedí na voňavý čistučký exemplár v luxusnom hoteli, ale aj na ten medzi reštauračným vozňom a druhou triedou v rýchliku Považan. Našu hliadku však štartujeme v hlavnom meste, pričom za všetko hovorí fakt, ktorý som zistila na bratislavskom magistráte: mestská časť Staré mesto v súčasnosti prevádzkuje 2 (slovom dva) verejné záchody. Myslím funkčné. Prvý je na Šafárikovom námestí, druhý a zároveň posledný mohykán na Palackého. To čiastočne vysvetľuje prečo sa napríklad ja pravidelne tvárim ( Cikať!) ako ubytovaný hosť v hoteli Carlton, ktorý je absolútne spoľahlivé a overené eso v mojom rukáve. V srdci mesta dám ešte ruku do ohňa za reštaurácie Camouflage aj Lancia, chybičku krásy nemajú ani zástupcovia luxusných nadnárodných sietí Kempinski a Sheraton. Súkromné verejné záchody sú samostatná sága, povedzme tie na hrade, ktoré vošli medzi rekordérov široko-ďaleko vďaka vstupnému za 1 euro. Očakávaná katastrofa sa prekvapujúco nekonala na Hlavnej Stanici, - semeništi najbizarnejších užívateľov verejných záchodov čo do počtu, triezvosti a povahových čŕt. Je pravda že úlohu zohráva aj spoplatnenie a vyblýskaná čistota tu nejde oči vyklať, ale predsa. Tlieskame najstaršiemu zástupcovi mekáčov na SNP-čku, kde je to viac než slušné so skvelou bezdotykovou dezinfekciou a takisto výhercovi spomedzi nákupných centier, Polusu, kde som pri poslednej návšteve neverila vlastným očiam. Skvelé. V porovnaní s petržalským Auparkom dodávam len nealegorické: Au.
Sľubujem update dvakrát týždenne, do konca augusta. Teším sa na všetko negatívne, čo sa spolu odvážime pomenovať a všetko dobré, čo spolu objavíme. A aj keď urputne verím na pravdivosť tvrdenia Jedna lastovička leto nerobí, v tomto prípade podľa mňa robí. A aké!
