Výnimočnosť tohtoročného podujatia spočívala v tom, že išlo už jeho jubilejný stý ročník. Už roky sa koná v prvú októbrovú nedeľu, čo tento rok vyšlo na 6. októbra a my sme tam nesmeli chýbať. Zaregistrovaní sme boli už v predstihu, takže v sobotu stačilo vybrať štartový balíček a čas zostal tým pádom aj na poobzeranie množstva zaujímavých stánkov. K stému výročiu tam bolo vecí naozaj neúrekom - mikiny, tričká, ľadvinky, čelenky, magnetky, pamätné mince, knihy od riaditeľa maratónu Branislava Koniara, či kniha o košickej bežeckej legende Petrovi Polákovi a mnoho iného. Opäť sme sa stretli s mnohými bežeckými priateľmi, čo to podebatili a vzájomne sa motivovali na nedeľný výkon. Štart maratónu bol presne o 9:00 hod. a polmaratónu o 10:40 hod., takže tentokrát sme vybiehali za menšieho pretlaku bežcov, čo bolo super.
S mojím vodičom Jožkom sme sa stretli asi hodinu pred štartom, nahodili bežecké reflexné vesty, pripli čísla, odbehli sa odľahčiť, trochu sme sa rozklusali a zaradili sa do štartového koridoru.
Prvé miesto si vybojoval Chirchir Denis Kipngeno, a to s výkonom 2:07:50s., druhý skončil v tesnom závese za ním Tolla Mesfin Nigusu s rozdielom 8s.
Prvý Slovák Martin Rusina dobehol v čase 2:21:01s.
Medzi ženami to bol tiež boj, no prvé miesto si napokon vybehala Tanui Rebbeca Sirwanei s výkonom 2:21:01s. Prvá Slovenka Veronika Páleníková dobehla v peknom čase 2:44:44s.
Maratónskej disciplíny sa zúčastnili aj zrakovo postihnutí, a to konkrétne Peter Lecký s vodičom Tomášom, ktorí dobehli v čase 4:11:10s. Tiež nevidiaci Pavol Kéri s vodičom Jozefom Jalúvkom, a to v čase 5:08:50s.
Na polmaratónskej trati a súčasne na Majstrovstvách Slovenska v polmaratóne si najlepšie počínal a ako prvý dobehol Peter Ďurec, a to s výkonom 1:06:08s.
Medzi ženami si prvé miesto vybojovala Žofia Naňová, a to s časom 1:14:59s.
V maratónske ráno som sa prebudil vyspatý, vychutnal som si kávičku, dva croisanty s maslom a medom, pred odchodom ešte dva deci sacharidového nápoja a poďho na električku. Takto dobre vyspatý, najedený, vyprázdnený a s veselou náladou sme sa pri Auparku stretli s mojím vodičom Jožkom.
Za tónov klasiky bol odštartovaný ďalší ročník, pričom sme vybehli spoločne s takmer 2900 ďalšími spolubežcami prekonať ďalšiu z naplánovaných maratónskych mét.
Štart famózny s neopakovateľnou atmosférou, všade okolo povzbudzujúci dav a do toho sme my s Jožkom so zimomriavkami po celom tele vybehli zdolať 42 kilometrovú vzdialenosť. Po počiatočnom prehustenom štarte sme odkrajovali z plánovaných kilákov a aj vďaka ideálnemu počasiu nám to išlo super. Desinu sme zvládli výborne, aj sme sa raz občerstvili a po prebehnutí snímacím kobercom sme sa rozbehli do druhej desiny. Tá nám išla tiež veľmi dobre, v momente keď sme sa blížili k 19. km sme za chrbtami započuli trúbenie áut, čo bolo znamenie, že do cieľa sa blíži najrýchlejší účastník maratónu. Nás ostatných presmerovali na dosť dlhý úsek s mačacími hlavami pod nohami, čo mi dosť uberalo sily a aj znechucovalo. Už vtedy mi však aj Jožko zahlásil, že sme spomalili tempo. Po odbehnutej dvacine a otočke do druhého kola to šlo už nejak ťažšie a po 23. odbehnutom kilometri som musel prejsť do chôdze, čo ma dosť prekvapilo a zarazilo zároveň, no nedalo sa nič robiť, keďže som pociťoval nepríjemné tlaky v žalúdku. Jožko bol prekvapený tiež a rôznymi spôsobmi ma hecoval a motivoval k behu, pretože maratón sme si prišli odbehnúť a nie ho odkráčať. Samozrejme, s jeho slovami som úplne súhlasil, no bol som nejako psychicky zlomený a úprimne, bežalo sa mi naozaj veľmi ťažko. Dokonca po ďalších dvoch kilometroch som premýšľal, že to ukončím, no po zvážení mnohých faktorov a po Jožkovom povzbudzovaní a motivovaní som sa vzchopil a aj keď dosť ťažko, opäť som sa ako tak rozbehol a bojoval ďalej. S pribúdajúcimi kilometrami sa však aj tlaky v žalúdku stupňovali, potreboval som sa napiť niečoho bublinkového, no také niečo na občerstvovačkách nebolo. Zhruba na tridsiatom kilometri nám pani pri trati ponúkala hroznový cukor. Ja jej na to, či nemá Colu a ona, že iba kofolu. To je super, bol som nadšený a po pár dúškoch to už bolo hneď oveľa lepšie a zhruba po dvoch, troch kilometroch sa mi aj žalúdok uvoľnil. Mimochodom, fanúšikov popri trati, ktorí núkali rôzne nápoje, tyčinky či ovocie bolo naozaj veľa, dokonca boli aj takí, ktorí núkali pivko, burčák, kávičku či tvrdý alkohol. Ale to sa nám už bežalo naozaj oveľa lepšie, keďže kŕče v žalúdku celkom pominuli. Približne na 34. kilometri sa však zrazu ozvali kŕče v pravom stehne. Boli sme nútení opäť prejsť do chôdze. Akonáhle ustúpili aj tie, opäť sme sa rozbehli a týmto indiánskym spôsobom sme aj za veľkej fanúšikovskej podpory, ktorá nás povzbudzovala pokrikmi a tlieskaním, dobehli až do cieľa.
Veľká gratulácia všetkým, ktorí sa dali na boj v ktorejkoľvek bežeckej disciplíne, veď už len odbehnúť v štafete 9 kilometrov je obdivuhodné. Taktiež polmaratón či maratón si vyžaduje hodiny a hodiny vydretého potu a spálených kalórií a preto ešte raz obrovská gratulácia všetkým. Bezpochyby víťazovi, aj keď sa mu nepodarilo prekonať traťový rekord, jeho čas a dobeh do cieľa bol fantastický.
Stretnutia s priateľmi vždy potešia a nebolo tomu inak ani počas tohto víkendu - Martin, ktorý bol vodičom na čas 3:45min, Lacino, Milan, Jožko, Magdalénka a mnohí ďalší.
Veľká vďaka organizátorovi, podujatie zorganizované super, počnúc prezentáciou, cez množstvo stánkov s potrebami pre bežcov, motivačné knihy či suveníry k 100 ročníku. Aj keď trochu zabolelo, keď sme sa v sobotu popoludní zaujímali o magnetky a tie už neboli. Ale za to kvalitné tričko, množstvo fotografií, no najmä stretnutia s priateľmi pred podujatím, počas behu, ale aj po dobehnutí, to sú tie najkrajšie spomienky na nádherné športové podujatie.
Bezpochyby však hlavne Tebe, Jožko, obrovská vďaka za fantastickú podporu počas celého maratónu. Bolo to naozaj úžasných 42 kilometrov, aj keď chvíľami aj poriadne ťažko, dokonca až hnusne a bez chuti, ale na druhej strane aj úžasne energicky a so zimomriavkami na tele. Bol to náš tretí spoločný maratón, a aj keď bol z tých poslabších, zvládli sme ho a ideme ďalej.
