Informáciu som zachytil začiatkom februára a veru hneď som začal uvažovať nad účasťou. Oslovil som môjho každoročného bežeckého parťáka a veľmi rýchlo sme sa aj dohodli. Zistil som ešte podrobnosti, ako nás zaregistrovať a po kladnej odpovedi od pani z organizačného tímu som nás s kamoškinou pomocou o dva týždne neskôr aj zaregistroval.
Čas plynul svojim tempom a zrazu som sa zobudil do nedele s naplánovaným bežeckým podujatím.
Po stretnutí s Miškom na železničnej stanici, odkiaľ nás odviezol autobus na štart do Devína, sme sa pozdravili s mnohými priateľmi, urobili pár spomienkových fotiek, občerstvili sa kávičkou, banánom a nahodili sa do bežeckého outfitu. Autobusy Bratislavského dopravného podniku postupne zvážali bežcov do Devína, tak ako každý rok, zo štyroch nástupných miest.
Po odložení vecí do autobusov sme sa s Miškom trochu rozbehali a zaradili sa do štartového poľa.
Na štart 75. ročníka sa postavilo 4306 bežcov, z toho 350 na tzv. Malom Devíne s dĺžkou 2,8km, určenom mládeži do 15 rokov a rekreačným bežcom.
Tri, dva, jeden a 75. ročník národného behu Devín – Bratislava bol odštartovaný.
Najrýchlejší zo všetkých bol rýchlik kenskej národnosti Albert Tonui s traťovým rekordom 32:48s.
Na ďalších dvoch miestach dobehli jeho krajania Kennedy Rono a Hillary Kimaiy.
Len dve sekundy za bronzovou priečkou skončil s výborným časom 33:48s Peter Ďurec z banskobystrickej Dukly.
Prvé miesto medzi ženami si vybojovala Žofia Naňová zo športového klubu Slávia STU Bratislava, s fantastickým časom 40:03s, senzačne zdolala o 9 sekúnd hlavnú favoritku keňanku Philice Kipkenoiovú a tretia finišovala 6-násobná víťazka behu Devín-Bratislava Katarína Pejpková z košickej TJ Obal Servis.
Nevidiaci mali na podujatí tiež zastúpenie - Pavol Kéri s vodičom Michalom Bizoňom zvládli beh s pekným časom 59:08s.
Opäť super zorganizované športové podujatie, ako všetky ročníky pred Covidom. Počasie sa tiež nakoniec umúdrilo a na behanie bolo priam ideálne. S Michalom sme štartovali z prvého sektora a bolo to oveľa lepšie, nemuseli sme sa totiž prebíjať prehusteným bežeckým poľom. Bežalo sa mi veľmi dobre, no prvú časť sme sa rozbehli trochu rýchlejšie. Každopádne tempo sme si udržali a aj keď bol finiš dramatický, ba až extrémne rýchly, zvládli sme to bez zranenia a k spokojnosti. Je síce pravda, že sme sa vodou občerstvili na obidvoch občerstvovačkách, no neviem posúdiť, či to bol plus alebo mínus, každopádne pár hltov vody určite pomohlo.
Veľká gratulácia všetkým zúčastneným, je vidieť, že sa podujatie vracia do starých koľají, čomu napovedajú aj stúpajúce čísla zúčastnených.
Veľké ďakujem organizačnému tímu, podujatie zorganizované, ako vždy v minulosti, na jednotku - zvážanie bežcov na miesto štartu, značenie vzdialenosti, cieľ a perfektný moderátor, nepochybne fantastickí fanúšikovia, nezabudnuteľná atmosféra a vo finále originálna účastnícka medaila.
Rovnako stretnutia s priateľmi, pozdravenia sa s mnohými novými, ako aj spomienkové foto vždy potešia.
