...Milanko sa ma zrazu opýtal...„Tak čo by sme Pali mohli ešte tento rok zvládnuť? Kriváň by sme mohli dať?“ Moja odpoveď nebola hneď priama a jednoznačná, no vedel som, že keď sa návrh už povie nahlas, v blízkej dobe je to viac než isté.
Vo štvrtok ráno 17. októbra ma pred bytovkou vyzdvihli dve dievčence, Evka a Mirka. Odviezli sme sa do Liptovského Petra, kde sa nás zhromaždila celkom pekná skupinka, spolu nás bolo 11. Rozdelili sme sa do áut a nasmerovali sme si to na Tri studničky, kde sme autá zaparkovali.
Na začiatok spoločná fotka a niečo po pol siedmej sme už vyrazili. Naším cieľom bolo opätovne zdolať Kriváň. Mňa viedol veľký horal, Stanislav, niekoľkonásobný pokoriteľ najvyšších vrcholov sveta. Viackrát zdolal napr. Ararat, ale tiež africký vrch Kilimandžáro, najvyššie položenú sopku v Mexiku a desiatky ďalších. Všetko zaznamenával a dokumentoval Milanko, ktorý má na konte tiež množstvo výstupov po celom svete a tým pádom aj neuveriteľne veľa skúseností. Samozrejme, pri našom výstupe tradične nechýbala správkyňa Komunitnej nadácie Liptov, Janka, tiež dve horalky Lenky a kamarát Janko. Skupinu dopĺňala Lucka, už spomenuté dve dievčence Evka, Mirka a nakoniec dlhoročný navigátor nevidiacich lyžiarov, Michal. Začiatok výstupu prebiehal pohodovo, s veselou náladou, dobrým vtipom a množstvom energie. Počasie bolo na turistiku priam ideálne, pritiahlo množstvo turistov aj z mnohých iných štátov. Terén pod nohami bol nenáročný, no postupne sa dvíhal a miestami sa začínali objavovať striedavo stúpania a klesania. Po nejakých dvoch kilometroch terén, aj keď len pomaly, ale už len stúpal a začínali pribúdať aj prírodné schody. V tomto úseku sme prekročili aj priečne žľaby, ktorými stekala voda z vrchov. S pribúdajúcimi výškovými metrami bolo kráčanie čoraz náročnejšie, aj keď s našou obrovskou chuťou stále pohodovo zvládnuteľné. Po prejdení zalesnenej časti sme sa pomaly prehupli do kosodreviny, kde boli prírodné schody ešte vyššie. Na mnohých miestach nás prerastajúce konáre často obtierali a tie vyššie občas aj učesali. S postupujúcim časom nás už nejakí turisti aj obehli, no zažili sme aj turistu - egoistu, ktorý si šiel svoje a obiehal nás dosť nebezpečne v pomerne náročnom teréne. Ešteže aspoň: „To nevidíte, že vediem nevidiaceho?“ napokon zabralo.
Na určitých miestach bolo cítiť aj vetrík, čo bol pre mňa znak, že vchádzame do otvoreného priestoru. Postupne som sa začal celkom slušne potiť, k tomu som ešte aj zabudol na jednu vec, a to opasok do nohavíc. Nieže by mi nohavice padali, no pri zložitejších a náročnejších prekážkach nedržali až tak pevne. Do cesty nám z času na čas prišli aj úseky s kamennou suťou a na tých sa nám veru poriadne šmýkalo, no aj keď to bolo poriadne náročné, zvládli sme to. Samozrejme, na týchto ťažších úsekoch mi pomáhal aj Miško. Prekonali sme ešte dva úseky s kamennými platňami a potom prišli na rad skalnaté komíny a veru ešte len tie dali poriadne zabrať. Jedna časť išla popredu, ja so Stankom a Miškom sme šli väčšinou sami. Popri nás šiel stále aj Milan, nakoľko ten všetko dokumentoval a zachytával na foťák či videá. Komíny sme napokon zvládli, aj keď s poriadnym vypätím síl. Finiš som už šiel buď po štyroch alebo som sa zachytával obrovských skalnatých stien z každej strany, no úprimne, mal som toho už aj dosť. Začul som už aj viaceré cudzie hlasy, čo bol znak, že sme už na vrchole, aj keď bolo ešte pár metrov pred nami. Nakoniec som s pomocou Stanka a Miška a za milého potlesku dosiahol vrchol aj ja.
Na vrchole sme sa občerstvili dobrotami z batôžkov, ktoré sme si priniesli, Stanko vyniesol aj chutné pivko od liptovského sponzora, Janka nás ponúkla viac percentnou lahodnou medecínou, to samozrejme len na jazyk, tiež ja som takmer ako vždy vyniesol domácu bábovku... Po občerstvení a doplnení pitného režimu sme si porobili pár záberov a poďho do druhej časti našej túry - zostup dole.
Ako náročný bol finiš, rovnako náročný bol aj začiatok zostupu. Liezol som opäť ako pavúk, zachytával som sa všetkého skalnatého navôkol. Občas mi podal ruku Stanko, občas Miško. Samozrejme, často mi hovorili, kam mám dať nohu a kde sa čoho chytiť. Následne sme sa dostali na spomínané kamenné platne, to bolo trochu lepšie, no po pár minútach opäť výrazné klesanie a to bolo dosť drsné. Počasie bolo stále veľmi dobré, nebolo sa kam ponáhľať, ale vlastne ísť rýchlejšie ani nebolo možné. Zdravie a bezpečnosť na prvom mieste, aj keď cestou hore i dolu som občas narazil píšťalou či svalom do nejakej skaly, no nebolo to nič závažné.
Po celkom náročnom vrcholovom úseku a prejdení skalnatou sutinou sme sa pomaly dostávali do kosodreviny. V týchto častiach som sa stále držal Stanka alebo Miška, občas aj obidvoch. Bolo tu dosť veľa spomínaných prírodných schodov, stále som sa pridržiaval Stanka a aj keď sa mi občas podklad pod nohami zosýpal, zvládali sme to celkom dobre. Začínal som už ale cítiť aj horné časti stehien, občas to veru bolo už aj bolestivé. Len pre vysvetlenie, vidiaci vie kam dáva nohy, takže nie sú až tak namáhané ako tie moje. Je síce pravda, že mi Stanko opisoval, že nasleduje napr. schod 30 čísel, 40, ďalej tri také 20, ale nikdy táto informácia nenahradí, to čo si vidiaci napozerá. Kosodrevina bola nekonečná, občas som sa vysypal, dokonca zo dvakrát som stiahol k zemi aj Stanka, no chvalabohu nič závažné sa nám nestalo. Ako sme stále viac klesali, stretávali sme čoraz viac turistov, ktorí ešte len vystupovali nahor. Dokonca sme stretli aj synov pána Rybanského, ktorý mal na svojom konte už niekoľko tisíc výstupov na Kriváň. Chvíľami sa mi zdalo, že cesta späť je naozaj nekonečná, no do cieľa bolo potrebné tak čí tak dôjsť. Po náročnejších úsekoch sme si aj podchvíľou oddýchli, no po piatich až siedmich minútach sme opäť pokračovali ďalej. Stanko ma informoval: „Pali, vchádzame do lesa!“. Informácia opäť o niečo pozitívnejšia, no k parkovisku to bolo ešte stále dosť ďaleko. Aspoň tých prírodných schodov už bolo oveľa menej a aj klesanie bolo miernejšie, takže stehná som už až tak veľmi necítil. Metre pomaly ubúdali, no po nejakom čase som začal pociťovať nedostatok cukru, žiaľ ani ja, ani priatelia v mojej blízkosti nič sladké nemali. Mal som akurát neskutočnú chuť na nejakú colu alebo kofolu. Stanko aj v tej chvíli veľmi pohotovo zareagoval a zavolal dievčatám, ktoré boli niekoľko stoviek metrov pred nami. Keď sme ich dobehli, na moju veľkú radosť Mirka vytiahla poriadnu zásobu sladkého proviantu, takže sa mi ušiel nielen ľadový čaj s kofeínom, ale ešte aj polovička dobošky. Po chvíli sme sa opäť vydali na cestu. Cítil som sa už oveľa lepšie, aj keď občas sa našiel ešte nejaký prírodný schod, začínal som sa opäť už aj usmievať. Moje nohy totiž už kráčali po takmer rovnom teréne.
Celkovo opäť raz fantastický výstup s množstvom priateľov, dobrou náladou, aj keď vôbec, ale vôbec nie jednoduchý. Ale s chuťou a srdcom turistu môžem povedať, že sa na jeho vrchol určite ešte v budúcnosti rád vrátim.
Ďakujem všetkým, že ma boli ochotní zobrať so sebou. Najmä však Stankovi, ktorý bol po celý čas doslova mojimi očami, Miškovi, ktorý mi tiež často pomáhal a istil ma odzadu, Milankovi, za fotografovanie a videá, ktoré môžu byť v budúcnosti určitou motiváciou aj pre mnohých ďalších, Janke Mrlianovej a jej kamošom Lenke 1, Lenke 2 a Jankovi. Tiež Evke, Mirke a Lucke, ktoré boli mimochodom na Kriváni prvýkrát a podľa ich slov, na ceste domov si to užili na maximum.
Taktiež veľká vďaka sponzorom - Liptovskému pivovaru Liptovar, Komunitnej nadácii Liptov, mestu Liptovský Mikuláš a ešte raz Milanovi Ohurniakovi za profesionálne fotky a videá.
Ďakujem priatelia za to, že vás mám a robíte mi svojou spoločnosťou nádherný život.
