A potom sme s inštruktorom vypadli.
Čas a miesto si presne nepamätám, no bolo to niekoľko týždňov po zdolaní najvyššej tureckej hory Ararat. Som nevidiaci a tak akákoľvek aktivita, ktorú robím, má dosť rozdielny priebeh, než je bežné u ostatných ľudí.
Ja mám rád výzvy, je to o mne známe. Takže vraj, čo bude ďalšou mojou métou? Čo by som chcel ešte zažiť, znela otázka mojich priateľov.
Mám niekoľko nápadov: zaujímavý môže byť polmaratón na čínskom múre, ale aj zdolanie ďalšej vysokej hory... Alebo možno bangeejumping, ale „chuťovečka“ môže byť aj tandemový zoskok z lietadla.
A presne tejto „chuťovečky“ sa chytil kamarát Marek a koncom marca mi zavolal a hovorí: „Počúvaj, od apríla sa už skáče, tak daj nejaký dátum“. Ja som začal koktať a tak trochu sa aj vyhovárať, predsa len, rešpekt mám vždy pri takýchto aktivitách. Chvíľu sme podebatovali a nakoniec sme našli dátum vyhovujúci aj mne, aj Marekovi. Do spomínaného dňa bolo dosť času, tak som zisťoval, kto z mojich priateľov to už absolvoval. Dokonca som sa dozvedel, že asi pred 5 rokmi zoskok absolvovala aj moja sestra a aj jej dcéra Gabriela. Zrazu bola sobota 20. júna a pred ôsmou hodinou mi volá Marek, že je pred domom. Nasadol som a ide sa na tandemový zoskok z lietadla na letisko za Senicu. Počasie trochu veterné, no nádherné slnečné a teplé. O 9 hodine sme boli na mieste. Zostával ešte nejaký čas, tak sme sadli na kofolu a rozhliadali sa navôkol. Boli tam malé lietadlá, väčšie akurát vzlietalo so skokanmi, Marek mi to opisoval. Tiež ako postupne po jednom už klesali k zemi. Neskôr si jedna viacčlenná partia sadla za nás a vzrušujúco o zoskoku hovorili. Z debaty som zistil, že skákal len jeden chlapík, ktorému to vybavila priateľka. Chlapík hovoril ako si to užíval a presne týmto som sa nabudil. Po chvíli sme sa zodvihli aj my a s pokorou a rešpektom sme kráčali k inštruktorovi Romanovi. Samozrejme, predtým som podpísal, že nemám zdravotné problémy, kvôli ktorým by som nemohol tento zoskok absolvovať a tiež je to na moju osobnú zodpovednosť. Roman ma informoval o všetkom, čo sa bude diať v lietadle, pred zoskokom a tiež počas letu. Sadol som si na stoličku a Roman ma informoval o veciach, ktoré by som mal vedieť. A opýtal sa, či mám strach. Marek nás pomedzi to fotil a niečo aj nahral, pomohol mi natiahnuť na seba kombinézu. Roman mi podoťahoval všetky možné remence, podal mi do rúk okuliare na gumke a opäť inštruoval. A začalo to. Keď sme boli v potrebnej výške, sadol som inštruktorovi na kolená, on mi opäť popriťahoval remence, potom som si sadol medzi jeho nohy, to si ma už pripol k sebe a keď sme boli na rade, opäť mi opakoval, no teraz už naostro: kľukni si, zakloň hlavu a telo opri o moje, zahni nohy v kolenách...
A potom sme s inštruktorom vypadli.
Let vzduchoprázdnom trval 50 sekúnd. A bolo v ňom všetko: od strachu, rešpektu, ku pokore, no hlavne som sa snažil myslieť pozitívne a v rámci možností som si to užíval. Ďalšia z inštrukcií bola - stále dýchať nosom, ak by bolo aj horšie s dýchaním, tak len predýchať, prehltnúť, no nedýchať ústami a neotvárať ich. Predsa len, leteli sme 200 kilometrovou rýchlosťou. Po spomínanom čase Roman zatiahol za poistku a nad nami sa nafúkol padák. Trochu mi dal „pokormidlovať padák“. Keď som zatiahol za pravú stranu, otočili sme doprava, potom na opačnú. Neskôr opäť chytil kormidlo do rúk Roman a trochu so mnou pošantil. Veru nebolo mi všetko jedno a aj som si zakričal. Nakoniec mi hovorí, vystri nohy a chyť si ich pod kolenami. A po pár desiatkach sekúnd sme pristáli na trávnatom povrchu. Roman ma hneď spovedal ako som sa cítil.... potom stiahol padák a odkráčali sme do kancelárie v hangári, kde nás už čakal Marek a pomohol mi vyzliecť sa z kombinézy.
Celý čas pred nastúpením do lietadla som čakal, že príde nervozita, panický strach... jednoducho nejaký blok, nič z toho neprišlo. Aj keď som cítil rešpekt, s pokorou som si povedal, zvládli to mnohí predo mnou, zvládnem to aj ja. A tak aj bolo. V lietadle som cítil rešpekt, no najväčší adrenalín a asi aj strach, som pocítil, keď sme z pevného povrchu v lietadle vypadli do vzduchoprázdna. Každopádne výhodou bolo aj to, že nevidím a tým pádom nevidím problém.
Podľa mňa krátky a rýchly, no zároveň naozaj fantastický zážitok.
Ďakujem, stálo to za to.
