...tentoraz so správkyňou Komunitnej Nadácie Liptov Jankou Mrlianovou, dobrovoľníkom Miškom a Stankom. Keďže náš pôvodný zámer zmaril celosvetový vírus, náhradné riešenia boli viaceré, no najviac sa nám zapáčil výstup na Baranec, vrchol v Západných Tatrách. Čas plynul a začiatkom septembra sa mi pripomenula Janka, že by sme mohli spomínaný výstup zrealizovať v stredu 16. septembra. Samozrejme, ja nemám problém a s návrhom som radostne súhlasil. Deň pred tým ma Janka informovala, že prídu po mňa zavčasu, aby sme vyrazili skoro, nech sa vyhneme horúcemu počasiu, ktoré v ten deň hlásili.
O trištvrte na šesť som sa už viezol s Jankou, Lenkou, Miškom a Stankom v aute, ktoré smerovalo do Žiarskej doliny. Zhruba 200 metrov pred parkoviskom nám cez cestu prebehli dve divé svine s mnohopočetnými rodinkami, takže deň začal naozaj prekvapivo obohacujúco.
Na komplet našu skupinku ešte doplnila Martinka a Rastík Hatiar, ktorý dorazili na parkovisko pár minút po nás. Po úpravách a zladení sa, sme niečo pred pol siedmou vyrazili. Približne po nejakých 200 metroch sme prešli na horský chodník na ktorom mi Stanko už ponúkol turistické palice, ktoré som chytil za konce a touto technikou sme kráčali k vrcholu. Zozadu ma istil a sledoval moje kroky Miško. Pohyb nás aj celkom dobre rozohrial, tak už po pár metroch sme sa dali do tričiek.
Ďalšiu prestávku sme si dali na Holom vrchu, kde sme sa občerstvili a doplnili tekutiny, Slniečko pomaly začalo vystrkovať svoje teplé lúče a ohrievať vzduch. Cesta nám ubiehala celkom rýchlo, hlavne vďaka vtipom a spomienkam na rôzne zážitky zo života. Od začiatku viedol chodník zalesnenou časťou, no Holý vrch, na ktorom sme sa občerstvovali bolo otvorené miesto a aj vďaka tomu bolo vidieť aj krásne výhľady. Chodník bol členitý s množstvom prírodných schodov, koreňov, pevných či pohyblivých kameňov aj množstva konárov, ktoré vystupovali až do chodníka, no toto všetko k vysokohorskej turistike patrí. Občas nad nami zakrákali krkavce, občas som sa opýtal Stanka, v akej nadmorskej výške sme, koľko nám ešte treba a tak ďalej. Opäť prestávka, kde nás Lenka ponúkla výborným koláčikom, ja som si dal rožok so salámou a syrom a pokračovali sme ďalej.
Nasledovala kosodrevina, ktorou bol tiež chodník dosť členitý. Keď sme prekonali aj tento úsek, čakala nás už len otvorená časť plná nádherných výhľadov a horúcim slniečkom nad našimi hlavami. To ma už Stanko informoval, že vidí vrchol, no ja hovorím, že ľudské oko dovidí ďaleko, ale nerobil si zo mňa srandu a vzdialenosť k nášmu cieľu bola reálna. Dokonca Miško zbadal na vrchole kamzíka, neskôr Lenka podotkla, že sú tam dva, no nakoniec pár metrov pod vrcholom zaregistrovali ďalších 30 kusov starých, no väčšinu mladých kamzíkov. Po chvíli sa dali do behu, lebo akurát cez vrchol prebehli dvaja trialový bežci. To ma už moji priatelia informovali, vraj na vrchol už len necelých dvesto metrov, no prešli sme približne 50 a vraj „ Pali, sme tu“! trošku ma naťahovali, ale cieľ bol jasný, takže aj keby boli tie spomínané stovky metrov pravdivé prekonáme aj tie.
Pri betónovom pilóne s názvom vrchu, slovenským znakom a informácií o nadmorskej výške sme sa pofotili, Rastík mi dal pár otázok:
„ Pali, čo cítiš“?
Cítim majestátnosť vrchu, ktorého súčasťou som, cítim sa fantasticky, lebo opäť som prekonal ďalšiu métu a zdolal som Baranec! Cítim všetku tú krásu okolo mňa, aj keď ju síce nevidím, no vtedy sa mi už začali vynárať spomienky spred dvadsiatich rokov, keď som tento vrch zdolal ešte ako vidiaci s kamošom Ivkom, sestrou Jankou a vtedy ešte jej dvoma malými deťúrencami. Cítim obrovskú vďaku mojim priateľom, lebo vďaka vám som opäť dokázal prekonať ďalší zo svojich snov. Okolo sa prehnal aj jeden hmlový mrak, no vzduch v tej nadmorskej výške plynie oveľa rýchlejšie, tak aj rýchlo zmizol.
Po občerstvení nám jeden z prichádzajúcich urobil spoločné foto, dokonca sa mi po chvíli prihovoril, bol to kamoš Petrík, s ktorým sa občas stretávame na behoch.
Bolo niečo po pol jedenástej keď sme sa zdvihli a pobrali sa na cestu späť, lebo zdolať vrchol je supeeer, no cieľ je, až keď v zdraví zvládneme aj cestu späť.
Cesta dolu by mala byť už jednoduchšia, no po zdolaní takého vrchu už človek má aj čo-to v nohách, tak sa prejavuje už aj únava a tie nohy sú poriadne ťažké. No mal som podsedák a zozadu ma Miško istil lanom. Ako sme schádzali dolu, opačným smerom išlo naozaj veľké množstvo turistov, takže skorým štartom sme urobili naozaj dobre, vyhli sme sa tak horúcemu slnku ako aj húfne zahusteným chodníkom. Niečo po pol druhej sme spokojne unavený dorazili na parkovisko.
Krásny spoločný výstup v ideálnom počasí a tými správnymi priateľmi. Srdečne ďakujem Komunitnej Nadácii Liptov, jej správkyni Janke Mrlianovej, dobrovoľníkom a priateľom Lenke, Martinke, Miškovi, Rasťovi a Stankovi, vďaka vám priatelia som si splnil ďalší sen.
