Na výber boli rôzne disciplíny od bežeckých aktivít pre najmenších, trasa so vzdialenosťou 4,2 km bola viac menej charitatívneho rázu, ďalej niečo pre náročnejších so vzdialenosťou 11 km a nakoniec pre bežeckých gurmánov aj najdlhšia a aj najťažšia trasa so vzdialenosťou 18 km a prevýšením cez 500m.
Ja som sa zhruba dva týždne pred podujatím stretol v meste s chlapíkom, ktorý sa mi prihovoril, že ako 5 ročný chlapci sme sa spolu hrávali. Pravdu poviem, rozpamätával som sa veľmi ťažko, veď je to už cez 40 rokov. Nakoniec sme spolu podebatili a keď sa mi priznal, že beháva, tak sme si hneď dohodli dva nie ľahké tréningy. Len tak pomedzi som započul info aj o tomto podujatí a tak, po rozhovore, nás Ľuboš v posledný deň zaregistroval a ako ináč na tú najťažšiu disciplínu.
Do Hrabova sme dorazili niečo po pol dvanástej. Všetky parkovacie miesta obsadené, no čas bol neúprosný a tak sme veci riešili za pochodu. Rýchlo sa preukázať testami/očkovaním, vybrať štartovacie balíčky, bežecké číslo, preobliecť sa, toaleta, dali sme po malej povzbudzujúcej kávičke, ja aj slepačí vývar a už o 12:30 hod. nás vyvážala lanovka na vrch Malinô Brdo. Na vrchole, resp. štarte sa nám prihovoril manželský pár z Košíc, ktorý bol so svojimi mladými synmi zabojovať v teenagerských kategóriách. Keď zbadali vodiča s nevidiacim, prihovorili sa nám, pričom sme sa dozvedeli, že ich synovia sú tiež zrakovo postihnutí. Trochu sme podebatovali a po krátkom rozcvičení sme presne o 13:30 hod. vyštartovali spolu s takmer dvestovkou zapálených trailových gurmánov.
Prvé stovky, možno aj nejaký kilometer, či dva to bolo celkom v pohode, bežali sme lúkami s celkom vysokou trávou, ale aj po celkom širokom chodníku, takže sme mohli klusať aj dvaja vedľa seba. Po nejakom čase sa cestička zúžila na vysokohorský chodník pre jedného, k tomu s množstvom vytŕčajúcich kameňov a koreňov na povrchu. Vtedy kričím Ľubošovi: „Hľadaj dlhšiu palicu, alebo lám nejakú, ty chytaj za jeden koniec, ja za druhý“ a bežali sme ďalej. Samozrejme nebolo to jednoduché, občas som aj zakopol, ba dokonca raz som sa natiahol v celej svojej dĺžke , chvalabohu bez najmenšej ujmy, tak oprášiť a bežíme ďalej. Akonáhle videl Ľuboš terén a priestor na beh vedľa seba, papek odhadzujeme a valíme. To sme sa už blížili k časti pod ochranou Unesca - Vlkolíncu, takže pod nohami konečne aj tvrdý asfaltový povrch, no buď z kopca, alebo do kopca. Za Vlkolíncom 140 stupňová zákruta a opäť na lesný chodník, tak opäť nájdená palica do rúk a bežíme. Terén stále poriadne členitý, občas do kopca, častejšie z neho, ale poriadne strmými zbehmi, občas vedľa seba, no častejšie s papekom v rukách a za sebou. Hrmelo, dokonca sa aj blýskalo, no kvapka na nás nepadla žiadna. Bolo poriadne sparno, tak sme sa saunovali vo vlastnom pote, dokonca moje telo pritiahlo 4 ovady, ktoré ma počas behu aj slušne doštípali.
S ubúdajúcimi kilometrami ubúdali aj sily, takže určité úseky sme aj kráčali, samozrejme tie stúpajúce. Občerstvovačky boli približne na 5, 10 a 15 kilometri a keď sme vybehli pod Hrabovom na asfaltku, tak sme sa aj potešili, že sa blíži cieľ, no mali sme za sebou len jednu občerstvovačku, takže cieľ nebol blízko ani náhodou. No ako sme opúšťali pevný asfaltový povrch a nabiehali na lesnú cestu, objavila sa pred nami druhá občerstvovačka, tak sme doplnili vodu (vnútorne aj zvonka😊), tiež trochu iontového nápoja, trochu sladkej dyne a bežíme ďalej.
Trasa viedla do Čutkovskej doliny, kde to už nebolo až také kopcovité. Prevýšenia boli menšie, ale zato tiahle a dlhé. Myšlienky mi ušli trochu do spomienok, lebo v Čutkovskej doline som čo to „pofrajerkoval“ a v pamäti mi zostalo mnoho krásnych spomienok, či už posedávanie vo Fatranke alebo množstvo prechádzok v lete či v zime.
Približne na 14 kilometri sme stretávali už vracajúcich sa bežcov, tak si hovoríme, že by sme ešte mohli zabojovať, no k občerstvovačke na 15 kilometri bolo ešte treba niečo odbehnúť. Občerstvili sme sa a poď ho ešte po chodníku, potom lavičkou ponad potok, strmákom k potoku, pár desiatok metrov popri ňom a opäť tými tiahlimi a dlhými, aj keď nie veľkými, prevýšeniami, akurát tentoraz už vzostupne. A veru sme opäť aj kráčali. Občas pobehli, no po čase sa ukázala aj asfaltová cesta, po ktorej sme mohli bežať dvaja vedľa seba. Konečne bol priestor aj trochu pridať, no poviem úprimne, síl na veľké zrýchlenie už veru nebolo.
Zhruba necelých tristo metrov pred nami som už započul rozliehajúcu sa hudbu a to sa už blížil vytúžený cieľ.
Za veľkého potlesku sme prebehli cieľovou rovinkou, vydýchavali sa, doplnili tekutiny a užívali si fantastický pocit z prekonanej méty.
Na 18 kilometrovej trase s 560 metrovým prevýšením sa zúčastnilo 186 bežcov, z ktorých víťazom sa stal Tomáš Benko s časom 1:16:39hod.
Zo žien bola najrýchlejšia Soňa Strúharová s časom 1:27:29hod.
Tohto náročného, no zároveň krásneho trailového podujatia, sa zúčastnil aj nevidiaci Pavol Kéri s vodičom Ľubomírom Vyšňanom, s časom 2:32:23 hod.
V celkovom poradí na 185 mieste a v kategórii B 40 až 49 r. obsadil 42 miesto.
Na 11 kilometrovej trati s prevýšením 180 metrov sa zúčastnilo 255 bežcov.
Víťazom sa stal Štepán Štetina s časom 40:17 min.
Zo žien tu zvíťazila Martina Mikulcová s časom 46:20 min.
Krásne, aj keď pre mňa poriadne náročné trailové podujatie. Samozrejme v mojom prípade to nie je o dokazovaní si, koľkých som s vodičom predbehol, ale hlavne o prekonaní celej trasy bezpečne a v zdraví. Podujatie zorganizované na jednotku, počnúc prezentáciou, výberom trasy (tá poviem na rovinu bola naozaj náročná, siahol som si úplne na dno svojich síl), no zároveň krásna, s mnohými úžasnými výhľadmi a úsekmi.
Postretali sme mnohých bežeckých priateľov, s ďalšími sme podebatovali. Sú to krásne momenty, za ktoré som veľmi vďačný. Taktiež krásna a bohatá tombola losovaná z bežeckých čísiel. Nakoniec sme sa pofotili, popriali krásne výkony do budúcna a šli trochu povegetiť pri Hrabovskej nádrži.
A na záver priatelia, pre tých z vás, ktorí by mali tiež chuť niečo podobné zažiť, pripomínam, že už 21. augusta sa koná tretie podujatie zo série Behaj lesmi, pričom tentoraz sa bude bežať Štiavnickými vrchmi.
Ostávam s pozdravom a prianím „Do behaniaaa priatelia!“
