Začalo to už v piatok galavečerom s mojou priateľkou Katkou v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Tentokrát nechýbali ani Simonka, Tomáš, ďalej Soňa a Michal z Prahy, Štefan Langer z Viedne a naši priatelia z Talianska.
Postupne Peťo s Jožkom predstavili všetkých, ktorí pri organizovaní celého víkendového podujatia pomáhali, tiež finančných a reklamných partnerov, sponzorov, fotografov, vodičov na rôzne vzdialenosti a ďalších ambasádorov. Po mnohých vyjadreniach, ďakovačkách a prianiach do ďalších ročníkov nasledovalo fantastické občerstvenie - kvalitné vína, kávičky, slané i sladké jednohubky, varené, či pečené dobroty, jednoducho, čo vám jazýček ráčil.
Sobota už bola samozrejme o niečo aktívnejšia. S mojím vodičom Jožkom sme na podujatie dorazili niečo po 13-tej. O 13:45 začala prehliadka bežcov s vlajkami zo širokého spektra krajín. Byť vlajkonosičom za Slovensko bolo pre mňa tiež veľkou poctou. Medzitým sa už na podujatí naplno športovalo a užívali si to najmä deti, ich rodičia, ale bezpochyby aj obrovské množstvo fanúšikov. Nechýbali ani tradičné preteky lezúňov, juniorov, či tínedžerov. Navôkol sa ozývalo fandenie, smiech a detská radosť. My s Jožkom sme si to tiež užívali. Množstvo stánkov s rôznymi pomôckami a vecami pre bežcov upútalo mnohých záujemcov a robilo podujatie ešte atraktívnejším a zaujímavejším. Jednoducho, deň aktívneho pohybu, skvelých výkonov, so super počasím a výbornou atmosférou. V popoludňajších hodinách nastúpili na trať minimaratónski bežci, tiež účastníci behu starších ročníkov, ale aj desiatkári. S Jožkom sme si odskočili na neskorý obed a nasiaknutý tou správnou atmosférou sme šli domov. Doma, v pohodovom a pasívnom móde pri kávičke, bolo potrebné sa už len mentálne a psychicky pripraviť na nedeľný výkon.
Deň D bol zrazu tu - prebudil som sa do maratónskeho rána.
Pár minút pred ôsmou ma Jožko s Tomášom vyzdvihli a odviezli sme sa na miesto podujatia. Ja, samozrejme, už nahodený v bežeckom, Jožkovi som už na mieste podával iba reflexnú bežeckú vestu s nápisom „Vodič“. V tom sa ma obidvaja takmer jednohlasne pýtajú: „Pali a kde máš ty číslo?“ Zostal som stáť s otvorenými ústami: „Doma, na nočnom stolíku.“ Ok, vracať sa poň, to by sme nestihli, tak poďho preregistrovať sa. Našťastie všetko sme stihli a vybavili k našej spokojnosti. Keďže nám ešte stále zvýšilo trochu času, rozcvičili sme sa, rozohriali a poďho hľadať správny sektor. Nebolo to vôbec jednoduché, no nakoniec sa nám to podarilo.
Presne o 9:00 hod. bolo odštartované, no keďže my sme boli oveľa ďalej v bežeckom koridore, ešte hodnú chvíľu sme to vôbec nezaregistrovali. Približne do troch minút sme však už bežali aj my a odkrajovali sme z našej polmaratónskej méty.
Kráľovskú disciplínu zvládol najlepšie Poliak Pawel Kosek, a to za slušných 2:25:32s.
Slovenský maratónec Marek Hladík zaostal za víťazom minútu a pätnásť sekúnd, na treťom mieste so sedem minútovým mankom dobehol český reprezentant Martin Kučera.
Prvé miesto medzi ženami vybojovala Chorvátka Nataša Šustičová, a to s časom 2:49:02s.
S mankom 5 minút a 16 sekúnd dobehla ako druhá svoju maratónsku premiéru Slovenka Zuzana Polohová. Tretia dobehla česká maratónkyňa Jitka Špičáková.
Za zmienku určite stojí aj výkon Evky Seidlovej, ktorá si odbehla svoj 515 maratón. Nič by na tom nebolo zvláštne, no Evka má odžitých už naozaj dlhých a krásnych 75 rokov.
Na maratónskej disciplíne mali zastúpenie aj zrakovo postihnutí - Peter Lecký s vodičom Michalom to zvládli v čase 4:39:48s.
Majstrovstvá Slovenskej republiky v polmaratónskej vzdialenosti najlepšie zvládol Martin Rusina, a to za skvelých 1:07:57s. Matúš Hujsa dobehol za ním so stratou minútu a dve sekundy.
Medzi ženami to premiérovo dobehla ako prvá Zuzana Gejdošová s časom 1:19:27s.
Na polmaratónskej vzdialenosti mali tiež zastúpenie zrakovo postihnutí, a to menovite nevidiaci Pavol Kéri s vodičom Jozefom Jalúvkom, ktorí to zvládli v oficiálnom, no v slušnom čase 1:59:40s.
Renault polmaratón medzi mužmi najlepšie zvládol Hillary Kimayo, a to za dynamických 1:04:47s. Druhý dobehol Laban Cheruiyot, tretí Ezekiel Kipkorir, takže prvá trojka v réžii Keňanov.
Prvé miesto medzi ženami vybojovala Keňanka Kipkerio Philice-Cheboirotová s výkonom 1:17:00s. Za ňou v tesnom závese Rose Jepchumbová a Mercy Chemutaiová, takže opäť kenská trojka.
Spočiatku, kým vybehli prví bežci, sme museli byť s Jožkom síce trochu trpezliví, ale aj napriek tomu sme si preteky, ako zvyčajne, užívali. Krátko po odštartovaní sme začali kráčať, potom trochu klusať a zase kráčať. Po pár minútach sme sa konečne naplno rozbehli aj my. Trvalo niekoľko desiatok minút, kým sa tok bežcov trochu popretŕhal. My s Jožkom sme si nastavili svoje tempo a pomaly, ale isto sme skracovali vzdialenosť do cieľa. Zo začiatku sa bežalo fajnovo, no trochu som sa obával, lebo hlásili horúce počasie. Bežecky nepriaznivá predpoveď sa veru pomaly začala napĺňať. Pitný a energetický režim sme poctivo dodržiavali a dopĺňali každých 2,5 kilometra, na občerstvovačkách. Pri trati boli taktiež hasiči s autami a vždy, keď sme okolo nich bežali, dali sme sa osprchovať. Teplota pomaly stúpala a my sme mali polovičku za sebou. Počas behu nás zdravili mnohí bežeckí priatelia a povzbudzovali fanúšikovia roztrúsení okolo trate. S Jožkom sme boli, ako zvyčajne, spojený symbolickou šnúrkou, ktorú si tentokrát mohol zakúpiť ktokoľvek a podporiť tak projekt spojený s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Kilometre síce odbúdali, no po odbehnutí toho šestnásteho sme ich už začali aj cítiť. K tomu všetkému slnko pieklo čoraz silnejšie. Výbeh na most SNP bol už celkom namáhavý, no zvládli sme to. Zbeh z neho to bolo ozajstné vykúpenie, tak sme to s Jožkom pustili, nech si nožičky oddýchnu. Kilometer, dva pred cieľom to už bolo hustejšie, čo sa týka bežcov aj fanúšikov okolo trate, no práve povzbudzovanie nás hnalo a dodávalo nám potrebnú energiu. Zhruba 500 m pred cieľom hovorí Jožko: „Pali, cieľová rovinka.“ Tak sme dali do toho všetko a bežali sme, čo nám sily stačili. K tomu okolo nás hurónske povzbudzovanie fanúšikov, ale aj bežcov okolo nás. Bola to neuveriteľná energia. Prvý koberec, druhý a po treťom sme mohli vyhodiť rýchlosť a prejsť do kroku. „Huráááááá a máme to!“ Prvý zvládnutý polmaratón v tejto sezóne/roku. Monika nám zavesila na krk medaily a my sme sa šli občerstviť a doplniť hlavne tekutiny.
K tým kobercom krátka informácia. Koberce boli priečne položené každých 5 kilometrov. Každý bežec mal z vnútornej strany čísla penový štvorec, v ktorom bol zaliaty čip. Pri prebehnutí cez koberec boli automaticky zaregistrované odbehnuté kilometre. Týmto spôsobom bol každý účastník snímaný a zároveň bolo vidieť, či odbehol celú vzdialenosť, alebo niekde podvádzal, čo by viedlo k diskvalifikácii.
Srdečne gratulujem všetkým zúčastneným, mnohí sa prekonali, mnohí odbehli svoj prvý maratón, desiatku, alebo možno minimaratón. Každopádne viaceré výkony boli priam majstrovské, napr. minimaratón, čo je 4,2 km, dobehol prvý chlapík za 12 minút, čo je tempo pod 3 minúty na kilometer. Samozrejme, skvelých výkonov boli tisícky.
Veľké ďakujem organizátorovi za to, že sme mohli byť súčasťou tohto mega maratónskeho sviatku, ale i za to, že sme mohli byť v skupine s mnohými ďalšími ambasádormi a ukázať, že vieme bojovať a motivovať ďalších. Ako som už spomínal, osobne bolo pre mňa obrovskou poctou, byť vlajkonosičom za Slovensko. Nepochybne veľká vďaka patrí Tebe, Jožko, opäť si ma pekne, no hlavne v zdraví a bezpečí doviedol do cieľa. Tiež obrovská vďaka mojej priateľke Katke, ktorá ma pri týchto mojich aktivitách podporuje a teší sa so mnou. A bezpochyby všetkým vám priatelia moji, ktorí ma povzbudzujete a fandíte mi. S vami všetkými je môj život stále oveľa krajší a pestrejší.
