...no s mojím vysokohorským vodičom Stankom sme si aj napriek tomu dopriali niekoľko krásnych zimných túr.
Približne v polovici marca mi Stanko volal, vraj v druhej polovici mesiaca by sme na nejaký vrch mohli vyjsť a čo-to potrénovať. Bolo pár dní za polovicou marca a ideálny čas vychádzal od pondelka 17. až do konca týždňa, výlet sme teda naplánovali na sobotu. Vývoj počasia sme sledovali každý deň, podľa predpovede malo byť pekne, akurát víkend sa už mal začať pomaly kaziť. V piatok mi ešte Stanko zavolal, že kedy vstávam, nakoľko z dôvodu dvíhania sa vetra a prifúkaniu oblačnosti by bolo dobré vyraziť o niečo skôr. Zo sídliska sme vyštartovali už o 5:45, premiestnili sme sa až pod horu za dedinu Jalovec, kde sme odparkovali auto, nahodili sa a v trojici aj s fotografom, kameramanom, no hlavne vysokohorským turistom Milanom sme vyrazili o 6:15 zdolať Západotatranskú Ráztoku /1950 m.n.m/.
Ráno bolo príjemné, povedal by som, že na 22. marec až priveľmi teplé, mohlo byť okolo 6°C. Všade navôkol bolo počuť štebot ranného vtáctva, vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúcu jar. Dobre oblečení, so správnym obutím a chuťou sme svižným tempom prekonávali prvé desiatky metrov. Terén bol spočiatku mierny, s malými nerovnosťami, no postupne sa začal dvíhať. Ako stúpal, začali pribúdať naprieč cestou žľaby na vodu, na ktoré ma Stanko pravidelne upozorňoval. Po nejakom čase sa terén opäť zrovnal, no nie nadlho. V tomto úseku sa popred nás prehnali dve lane, možno to boli aj jelene bez parožia. Následne sme opäť stúpali a vzduch už nebol až taký teplý ako dole pri aute. Občas sme zastali, doplnili tekutiny a opäť pokračovali. Cesta nám ubiehala pomerne rýchlo, pospomínali sme na mnohé výstupy, rôzne zážitky, trochu povtipkovali, veď bez humoru by nám to ani nešlo. Stanko mi počas kráčania poopisoval aj niektoré veci, ktoré nás budú čakať počas nášho plánovaného výstupu na turecký vulkán. Určite tam nebude žiadna sprcha, ale vraj 4 dni to zvládneme v pohode, každý deň by sme mali prekonať cca 1000 výškových metrov, takže v dohľadnej dobe bude celkom na mieste zaradiť aj silové tréningy.
Terén sa medzičasom začal dvíhať už o niečo viac, no zatiaľ to bolo stále zvládateľné. Pribúdali prírodné schody, čoraz viac koreňov na chodníku, taktiež viac vyčnievajúcich väčších kameňov. Stanko mi to všetko pekne opisoval a postupne sme sa dostali na začiatok kosodreviny. Síce jej nebolo až tak veľa, no terén v tomto úseku bol pomerne drsný. Po jeho prejdení sme sa zastavili, trochu občerstvili a poďho do ďalšieho stúpania. Postupne nám pod nohami začínal vŕzgať už aj celkom namrznutý sneh, predsa len boli sme už vo výške cez 1600 m.n.m. Dokonca sa začal opierať aj spomínaný vietor, a to už v kosodrevine, no stále sa to dalo zvládať. Náš cieľ bol jasný, ani nie tak zdolať úplný vrchol, ale z dôvodu meniaceho sa počasia do 9. - tej hodiny zvládnuť koľko môžeme a potom späť. Ku vrcholu sme už nemali ďaleko a na poriadne hrubej a celkom zamrznutej vrstve snehu sme si to aj celkom užívali, síce občas sme sa pár centimetrov aj preborili, no šlo to v pohode. Čím ďalej sme však kráčali, tým to bolo náročnejšie, vietor sa začal do nás opierať čoraz silnejšie a v snehu, po ktorom sme kráčali, sme sa miestami prebárali až do polky stehien. Zhruba necelý kilometer a takmer sto výškových metrov pred cieľom (podľa Stankových hodiniek sme boli vo výške 1860 m.n.m) sme to ukončili, urobili pár záberov a dali sa na spiatočnú cestu.
Takmer na vrchole, kde už bolo možno aj vyše metra snehu som si naplno uvedomil ten obrovský rozdiel - dolu príjemné jarné počasie, tu hore zima, kopa snehu, studený vietor, jednoducho zima ako za starých čias.
Pri zostupe sme aj nepríjemný vietor už cítili čoraz menej. Pri prechode kosodrevinou to už bolo celkom fajn. Terén pod nohami sa tiež menil, z mäkkého snehového sme postupne prechádzali na odhalený tvrdý skalnatý povrch. Stanko povedal, že sa zastavíme pri chate a niečo prejeme, doplníme tekutiny a bude možnosť sa aj preobliecť. Stará chatrč už bola pod úrovňou kosodreviny, chvíľu sme posedeli dali si čaj, vodu, čokoládu a zhruba po 20. minútach sme pokračovali ďalej. Vietor hore musel byť už poriadne silný, registrovali sme to na stromoch nad nami, do ktorých sa poriadne opieral. My sme stále pomaly klesali, pričom terén bol podchvíľou poriadne strmý. Mimochodom, keď vo všeobecnosti kedykoľvek stúpam počas túr nahor, toto stúpanie prirodzene vždy registrujem, no až cesta späť mi ukazuje, ako veľmi strmý bol daný výstup a často sa mi ani nechce veriť, že toto sme cestou nahor naozaj zvládli. Každopádne strmák-nestrmák, cieľ bol jasný, takže občas pomaličky, inokedy rýchlejšie, no hlavne bezpečne sme stále klesali a približovali sa k cieľu. Opäť sa začali objavovať priečne žľaby na odvádzanie vody. Znova spomínanie zážitkov, veselých príhod, Stanko ma naďalej informuje o teréne pod nohami, dokonca sa pridáva aj Miňo za mojim chrbtom. Aj keď, raz sa popri našej debate trochu pozabudol a ja som sa prekoprcol ako vrece zemiakov. Chvalabohu obišiel som bez zranení.
V poslednom úseku sme kráčali už pohodovým terénom, takže to už bola brnkačka.
Príprava do Turecka teda začína naberať na obrátkach. Bolo fajn využiť opäť aj možnosť odskúšať si kvalitné topánky s poriadnou podrážkou do vysokohorského terénu. Uvedomil som si, že tento rok bola každá vysokohorská turistika v druhej polovici mesiaca. Napríklad, hneď v januári sme si dali večernú turistiku 20. januára na Žiarsku chatu, vo februári to bola streda 17.- teho na Kráľovu Hoľu a pár dní na to 22.2. sme si užili Predné Solisko. To bol veru poriadne náročný tréning, dali sme to síce „len“ po chatu, no 2,69 kilometrový úsek s prevýšením 450m dal veru kvalitne zabrať a lýtka teda riadne pálili. No na druhej strane, boli výborné snehové podmienky, takže cestou nahor, ako aj dole som mal tréning aj v mačkách, vďaka ktorým bolo možné po celý čas výborne držať stopu. Na chate padla aj slaninka, nechýbala bábovka, k tomu jedno pivko, výhľady za odmenu, atmosféra až neuveriteľne dobíjajúca. Aj keď sú niektoré tréningové výstupy poriadne náročné, plne si uvedomujem ich dôležitosť a potrebu, pretože ako je príroda na jednej strane krásna, dobíjajúca a upokojujúca, v pár sekundách môže byť zrazu limitujúca, veľmi nevyspytateľná a dokonca až smrteľne nebezpečná.
Tréning v Západných Tatrách som si so Stankom a Milanom užil k spokojnosti a ako povedal Stanko: „Verím, že kým v máji odídem na ostrov Papua Nová Guinea, ešte dovtedy snáď nejaký slovenský výstup stihneme. Už teraz sa teším😊
