Karpatské chmatání

Karpatské chmatání
Písmo: A- | A+

Českí a slovenskí horolezci zo Slovenského horolezeckého združenia James, v spolupráci s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska si pre nás poslednú júlovú sobotu prichystali milé a aj trochu adrenalínové prekvapenie.

Českí a slovenskí horolezci, menovite Dalibor a Pavlínka z Moravy a Jožko, Evka a Jakub  zo Slovenského horolezeckého združenia James v spolupráci s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska si pre nás poslednú júlovú sobotu prichystali milé a aj trochu adrenalínové prekvapenie. Vraj „Chcete, ideme si zaliezť!“ Samozrejme dali sa na to nahovoriť tí správni „blázni“: Dušanka, Kristínka a moja maličkosť. Boli dohodnutí ďalší dvaja, no z rôznych dôvodov im to nakoniec nevyšlo a akcie sa nezúčastnili.

Nám to vyhovovalo a tak sme sa niečo po pol deviatej už viezli do časti Medené Hámre v dedinke Borinka, okres Malacky.

Zhruba po hodinovej jazde autá zastavili a my sme si z kufrov povyberali potrebné veci. Naši inštruktori vzali veci na lezenie a po kamenistom, miestami po nočnej búrke mokrom chodníku, sme sa vybrali k skalnatému útesu, ktorý sme mali zdolať.

Kým niektorí páni naťahovali istenie, ostatní nás informovali, na čo si máme dávať pozor a čomu sa vyvarovať. Samozrejme porozprávali nám aj mnoho rôznych príhod, no s tými najdrsnejšími nás už počas jazdy autom oboznámil Jožko, takže akcia začínala „úplne perfektne“.

Pred lezením sme ešte doplnili tekutiny, každý si obul „lezečky“ (protišmyková a bezpečná obuv lezcov), „sedák“ (pás okolo pása, ktorý pokračuje aj popod stehná s množstvom vešiakov na skoby), „hruďák“ (popruhy ponad a popod plecia, ten sa spájal so sedákom a priväzovalo to lezca k lanu, cez ktoré ho inštruktor istil).

A hor sa na to!

Začiatok v mojom prípade trochu rozpačitý, rukami som začal hmatať a hľadať dobrý úchyt. Keď som našiel napravo aj naľavo, tak som začal nohami šúchať po skale a hľadať aj miesto pre nohy, samozrejme také, aby som na ňom mohol postáť aj dlhšie, kým som opäť našiel dobré uchytenie pre pravú aj ľavú ruku. Ako píšem nebolo to ľahké, ale postupne mi to šlo čoraz lepšie. Samozrejme nebolo sa kam ponáhľať a ani som sa nenazdal a zdola mi istič kričí „Pali, si hore!“

Potom navigácia od ističa “Pali, posaď sa do posedu, nohami, konkrétne šľapami sa opri o stenu a pomaly z nohy na nohu sa púšťaj dolu!“. Samozrejme toto nebolo pre mňa úplne jednoduché, lebo informácia od navigátora posaď sa do posedu a opri sa ako keby si sedel v kresle je fajn, ale v podstate človek visí resp. „sedí“ vo vzduchu. Samozrejme, istený som bol navigátorom zdola lanom a toho som sa aj pudom sebazáchovy a pre istotu  držal, no až kŕčovito. Nohy som mal dávať minimálne do šírok pliec, to aby som mal dobrú stabilitu a nehádzalo ma do strán.

„Pali, už si v polovici“, zaznelo od môjho navigátora. A opäť, ani som sa nenazdal a zaznel vedľa mňa Jožkov hlas „Si dole.“

Po mne išla Dušanka a po nej Kristínka, ktorým to tiež šlo výborne. Počasie bolo parádne, aj keď všetci sme mali dosť obavy, lebo v noci sa po západe preháňala celkom silná búrka a aj dosť napršalo. V podstate pršalo až do nejakej pol ôsmej, no potom sa to upokojilo a počas lezenia už bolo super.

Každá trasa, ktorú sme liezli, mala názov, ktorý jej dali tí, ktorí ju našli, resp. navrhli. V tomto prípade Jožko, Jakub a Evka. Napríklad prvá s názvom „Prváčik„ bola najjednoduchšia a tú sme samozrejme absolvovali hneď na začiatku. Nepamätám si všetky, ale jedna z nich mala napr. názov podľa Jožkovho mobilu, ktorý sa mu tam raz pri lezení rozbil, akurát si neviem spomenúť na ten názov. Tiež tam bol výstup z názvom Večernica a Mc Donald - ten dali podľa známej reštauračne siete, kam zavítali raz po upravení výstupovej trasy. Celé stretnutie sa  nieslo v pohodovej a veľmi príjemnej atmosfére. Kým liezli dievčatá, čas som vyplnil rozhovormi s inštruktormi. Dozvedeli sme sa napríklad, že laná, ktoré boli naťahané a ktorými nás istili majú priemernú hrúbku 12mm a udržia váhu 1100 kg, čo je až neuveriteľné. Samozrejme, sú mnohé ďalšie, no zaujímavé tiež bolo, že dokonca aj lano s hrúbkou 9 mm udrží váhu až 1200kg.

Deň sme si užívali a lozili sme horu a dolu ako pavúky. Aj naši inštruktori si to vyliezli, no presne za rovnakých podmienok, aké sme mali my, teda so zaviazanými očami. Dalibor to dokonca vyšiel len s pomocou jednej ruky. No čo si budeme hovoriť, je to profesionál. Výstupy boli radené postupne od najľahšieho, po najťažší, a tak sme ich aj v tomto poradí absolvovali.

Pomedzi lezenie sme sa aj občerstvili a doplnili tekutiny, opäť podebatili a zas liezli. Približne po 13hod. sme to už pomaly balili, bolo treba stihnúť aj vlak domov. No predtým sme sa šli ešte občerstviť do Stupavského hostinca a veru dobre nám to padlo.

Na hlavnej stanici sme si užili ešte trochu stresu. Keď sme sa zložili do vlaku, zdalo sa nám čudné, že sme vo vagóne sami. Po stretnutí s pani sprievodkyňou nám bolo hneď všetko jasné. Narobila s nami krik, vraj „Čo tu robíme, tento vlak ide do depa!“. Rýchlo sme vybehli a našťastie stihli ešte ten správny vlak.

Zrátané a podčiarknuté.

Krásne a rozumne využitý deň, aj keď na začiatku to nebolo až tak isté, no v mojom prípade sa držím hesla: „Nevidím problém vyskúšať takmer všetko, na čo nevidím.“

Ďakujem našim inštruktorom, ako aj Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska, že nám umožnili vyskúšať si aj takéto športové vyžitie. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Verím, že v budúcnosti budem môcť niečo podobné ešte absolvovať.

Skryť Zatvoriť reklamu