Čo sa týka aktivity, minulý rok bol v mojom prípade naozaj pestrý.
Spomenul som si aj na bežecké podujatie v Michalovej (dedinka v okrese Brezno) presne na Silvestra. To bol asi môj prvý Silvester, ktorý som netrávil spoločne s partiou, ale športovo. Bežala sa 5 kilometrová a 10 kilometrová vzdialenosť. Vzduch bol svieži, bolo celkom dobre primrznuté, snehu trošku ako to už posledné roky býva alebo aj nič, no podujatie na jednotku.
Krátke info o Michalovej:
Dedinka vznikla údajne v roku 1788 ako komorská osada na katastrálnom území mesta Brezna. Vznik obce nie je celkom istý, niektoré pramene hovoria, že obec vznikla medzi rokmi 1750 až 1760. V blízkych oblastiach boli náleziská železnej rudy, ktorá sa spracúvala v Tisovci. Preprava rudy bola nákladná, k tomu po okolí zbíjali zbojníci, preto v roku 1795 bola postavená v Michalovej vysoká pec.
Ťažba a spracovanie železnej rudy trvala až do roku 1877, kedy vysokú pec pre nedostatok rudy zlikvidovali. Obyvatelia obce boli čiastočne nemeckého, maďarského, talianskeho aj poľského pôvodu, o čom svedčia mnohé priezviská Aschenbrier, Riedlmajer, Antoniny, Alberty, Mesároš a iné. Dedinka v súčasnosti nie je najmenšia, momentálne v nej býva 1330 obyvateľov a táto pekná horehronská obec má čo ukázať turistom či už z kultúrnych alebo prírodných pamiatok..
No názov Michálová sa mi spája aj s mojím detstvom. V mojej rodnej dedinke Svätý kríž sme mali aj kopec, s ktorým sa mi spája naozaj veľa spomienok. Nebol to veľký kopec, no pre chlapca vo veku 8 až 12 rokov aj celkom áno. Kopec, respektíve plocha, bola dosť členitá s niekoľkými stromami, kríkmi, veľkými mraveniskami, ale aj močiarom pri ceste. Boli to súkromné pozemky, na ktorých gazdovia počas sezóny kosili a sušili seno. Šubovci a Belovci tam sadili švábku (spisovne zemiaky), ostatné pozemky boli na trávu.
Počas leta sme lozili po stromoch, hľadali šťavu ( určite si spomínate - bola to taká kyslá rastlina s dlhými lístkami a k tomu boli aj „kikirdáše“, teda aspoň vtedy sme to tak volali) a žuli sme to. Nachádzali sa tam aj tri studničky, voda dobre tiekla len z jednej, tak sme pili vodu len z nej. Na jar sme tam naťahovali žaby. Samozrejme počas sezóny sme na nej zbierali rastlinky, ktoré sme sušili a nosili do školského zberu. Spomínam si na nátržník husí, alchemilku, podbeľ či kašičky (spisovne asi prvosienky). Keď sme boli starší, tak sme si medzi hrubšími stromami urobili ohnisko a opekali si klobásky a slaninku. Samozrejme všetky tieto aktivity sme realizovali, kým nebola tráva vysoká ( gazdovia nás odtiaľ vyháňali, aby sme narastenú trávu nepošmatlali, a aby sa im dobre kosila), alebo keď už bola pokosená.
Počas zimy bol kopec pre dospelých menej využiteľný, no pre nás deti maximálne. Hlavne keď napadalo veľa snehu, čo veru napadalo často, to bola paráda.
So spolužiakom Milanom ale aj so starším Romanom, mladším Vladom, či Janom sme si to vždy užili do sýtosti. Samozrejme zgrupovali sa tam deti z celej ulice, takže tam boli Stanka, Miladka, Lenka, Andrejka, či Juraj a mnoho ďalších. Väčšinou sme ten kopec zjazdili na sánkach, na boboch, ale niektorý aj na lyžiach. Samozrejme objavili sa aj igelitové vrecia naplnené slamou, s tými to, hlavne keď bol kopec vyjazdený a bolo aj poriadne primrznuté, šlo ako po masle. Zhruba v polovici sme si robievali skokanský mostík a každý z nás, ktorý tú jazdu zvládol adrenalínovo, opisoval ako letel...inokedy sme sa spúšťali bez rozbehu, kto najďalej zájde. A veru, občas poniektorý došiel a zastal až na ľadovej ploche močiara, ktorá sa neraz pod ním aj preborila a potom chytro niektorí aj s plačom s mokrými nohami utekali domov.
Tento spomínaný kopec bol tak v strede celkovej plochy pozemkov, o niečo vyššie to bolo rovnejšie a potom poriadny strmák až ku ceste číslo 18. Keď sme boli trochu odvážnejší, tak sme sa spúšťali až od palesáka pri spomínanej ceste, to už bola iná káva. To sa nám občas podarilo zájsť až na ten močiar, no každopádne sme sa dlhšie viezli. Taktiež nie vždy sánkovanie skončilo bez ujmy. Veru podarilo sa to aj mne, ale nie z môjho dôvodu, ale z dôvodu úplne iného. Belovci čo tam mali pozemok a sadili tam zemiaky vždy v jeseni, keď zemiaky vyorali zbierali z poľa aj skaly, ktoré sa vždy pri vyorávaní objavili a zhromažďovali ich na kraji pozemku a občas to neodviezli, no a keď napadlo dosť snehu nikto z nás si už túto kôpku nevšimol. Vtedy sa mi práve podarilo naraziť do spomínanej kamennej kôpky a zlomiť ten drevený oblúk na predku sánok. Trochu som poplakal a šlo sa ďalej. Smile
Sedacia časť sánok bola z textilného výpletu, no ja som to mal už asi vydraté, lebo si spomínam len na plochu drevenú, ktorú mi už dorábal ocino, niektorí mali na sánkach aj operadlá, no ja nie a tak som na sánkach stváral všeličo resp. čo sa dalo. Tak napríklad ako po sediačky, tak sme sa vtedy nakláňali na chrbát čo najviac, aby sme dosiahli čo najvyššiu rýchlosť. Ale dobre rýchlo to šlo aj opačne tak som veľa krát skúšal ležať na bruchu a frčal som z kopca ako divý.
Bola že to krásna časť nášho života a našich aktivitiek. Už si ani nespomínam koľkokrát som prišiel mokrý, alebo zamrznutý ako cencúľ, lebo zimy boli v tých rokoch naozaj ešte poriadne. To mi vždy mamina hovorievala, aby som si zamrznuté ruky dal pod studenú vodu, no v tom veku mi to nejak nešlo do hlavy, prečo studenú, keď mi je zima...
Bola to jednoducho nádhera a bezpochyby úžasná časť môjho života, no a na druhej strane nie je Michálová ako Michalová.
