Mali sme ešte čas, tak sa pýtam Katky, či by sme mohli skočiť ešte na toalety. Mnohí asi viete, toalety na hlavnej stanici sú dolu schodmi a je tam turniket. Službukonajúca pani nás rázne nasmerovala späť do haly, vraj toalety pre zdravotne postihnutých sú pri stánku s kebabom a kľúčik si máme pýtať v úschovni batožín. Vyšli sme teda späť hore schodmi do haly. Pána v úschovni sme našou požiadavkou úplne zaskočili, vraj tu žiadny kľúč nemá. Naša argumentácia, že nás sem poslala pani z toaliet nemala kladný výsledok. Pán nás nasmeroval do stánku s kebabom za schodiskom v dolnej časti haly. V stánku opäť o ničom nevedeli. Šli sme ku ZŤP toaletám, čistou náhodou z nej vyšiel pán, snažili sme sa ho zastaviť, no pán bol asi sluchovo postihnutý, takže opäť bezúspešne. Katka sa nahnevala a šla si pýtať kľúčik od pani, ktorá predávala cestovné lístky. Pani jej opäť vysvetľovala, kde si ho má pýtať, no po krátkej argumentácii sa pani za okienkom poradila s kolegyňou a nakoniec jej kľúč dala. Samozrejme, bol potrebný aj preukaz ZŤP. Toaletu som využil, akurát malá nedokonalosť, chýbal toaletný papier. Dosť častá situácia. To bol náš prvý zážitok ešte na Slovensku.
Do odchodu vlaku bol stále ešte čas, tak sme šli rovno do bufetu, ktorý už Katka poznala. V stánku predávali fornetti a nápoje. Jedna pani balila chuťovky do vreciek, druhá rovno blokovala. Keďže moja priateľka vidí max. 15 percent a ja nič, potrebovali sme pomôcť s prečítaním ponuky. Pani, zvyknutá na rýchle priania, bola z nás trochu zaskočená, no nakoniec sa nám spoločne podarilo niečo povyberať a druhá pani to rovno nablokovala. Katka na záver poprosila ešte o Colu, tá bola v chladničke za nami, takže nás pani vyzvala, aby sme si ju vybrali sami. Katka pripomenula, že veľmi zle vidí a má ťažkosti s jej výberom. Pani zase, že chladničku už odomkla, nech si ju predsa len vyberie sama. Katka zopakovala prosbu mierne zvýšeným hlasom. Nakoniec pani z poza pultu prešla a vybrala ju. Nezabudla podotknúť, vraj nemusíte zvyšovať hlas, veď sme ľudia. Katka hovorí: „Nemusíme, no v tomto prípade asi bolo potrebné, lebo vám od začiatku hovorím, že veľmi zle vidím. Pani nebola dvakrát nadšená, Colu nám napokon predsa len vybrala, no až vo vlaku sme zistili, že nám nedala Coca-colu, ale Pepsi colu, ktorú, žiaľ, priateľka piť nemôže. Ako bonus nám druhá pani zabalila sladké aj slané fornetti do jedného vrecúška, napriek tomu, že sme ju poprosili zabaliť ich oddelene.
A to sme stále na Slovensku. Vlak meškal cca 10 min, no to nás už nejak nerozhodilo. Priateľka dostala v deň nášho odchodu voľno pod podmienkou, že bude od 13:00 hod. k dispozícii na online pracovnej porade. Hneď po príchode do Prahy sme teda začali hľadať reštauráciu, kde by sme si objednali niečo na prejedenie a kde by sa priateľka mohla čo najskôr pripojiť na stabilný internet.
Pomohla nám okoloidúca mladá mamička s malou dcérkou v kočíku. V reštaurácii „U staré pošty“ bola bezpochyby výborná česká kuchyňa, no prístup a ochota zamestnancov absolútne nulová. Po usadení sa priateľka pripojila aspoň na svoj internet, lebo v reštike nebol žiadny. Ja medzitým hovorím čašníkovi, ktorý sa pri nás zastavil: „Pane, ja nevidím vôbec a moja priateľka do 15 percent, takže si nedokážeme sami prečítať ponuku.“ Čašník na to: „Jó, vyberte si, já se stavím o chvíli.“
Ok, asi toho mal veľa. Po chvíli opäť prišiel a opýtal sa: „Ať už jste si vybrali?“ „Hovorím Vám, že na to nevidíme, potrebujeme, aby ste nám prečítali ponuku“. Opäť odbehol a opakoval, že obslouží a staví se za chvíli.
Katka mi hovorí, že je nejaký nechápavý, ale aby sme to zjednodušili, rozhodla sa, že si dá len nejaký vývar. Pán opäť dorazil, takže som mu konečne nahlásil aspoň Katkinu objednávku a on vzápätí na to: „Takže dvakrát vývar“. „Nie dvakrát, ale jeden“. Ten mali, takže pohoda, no ja som chcel niečo iné, tak mu opäť hovorím, že potrebujem, aby nám prečítal ponuku. Ok, podarilo sa a pán nám konečne začal čítať, no bolo to tak rýchlo, že sme ani jeden nestíhali. Chceli sme aj poradiť, no on na to: „Takže, co to bude...?“
Bol som už poriadne nahnevaný a znechutený, tak som si dal len pivo. S Katkou sme sa zhodli, že sa dnes asi nenajeme. Vtedy sa nás uľútostnilo jednej pani a tá nám ochotne prečítala ponuku. Rozhodol som sa, že búček s chrústou a knedlíkem bude fajn. Čašník sa opäť zastavil, tak mu hovorím že si prajem ten búček. Pán čašník len vyštekol: „Vždyť jsem vám říkal, že búček už nemáme!“
Aj keď rozprával rýchlo, s istotou viem, že nám nič také neoznámil. Už som naozaj nevedel, čo robiť, komunikácia s ním bola jednoducho katastrofa. Nakoniec som si po hodnej chvíli dohadovania sa s čašníkom vybral teľacie mäsko so štuchanými zemiakmi a cibuľovým dípom. Doniesol mi objednávku a ja som sa s chuťou pustil do jedenia. Hneď som naďabil na kostičku, z ktorej som objedol kúsok mäsa. Po nej som natrafil na druhú, tam bolo toho mäska o niečo viac. Bolo to naozaj chutné. Po objedení týchto dvoch kúskov som vidličkou hľadal ďalšie mäsko, no realita bola pre mňa až priveľmi tvrdá. Na tanieri už nebolo žiadne. Podľa mňa to už bol zvyšok a pán kuchár to hodil na tanier a čašník mi to priniesol.
Mimochodom, keď sa u nás čašník kvôli objednávke opakovane pristavil, premiestňoval sa chaoticky z mojej ľavej strany na pravú. Mne sa aj zdalo čudné, že raz ho počujem vľavo, raz vpravo, každopádne som hlavu vždy otočil na tú stranu, kde som ho aktuálne počul. Priateľka ma o tomto jeho poskakovaní tiež informovala, pričom to muselo vyzerať asi naozaj veľmi zvláštne.
V reštaurácii obsluhovali ešte dve ďalšie čašníčky a v duchu som si hovoril: „Mal som radšej osloviť niektorú z nich.“ No to som si myslel len dovtedy, kým som jednu z nich nepožiadal o pomoc. Hovorím jej, že potrebujem nájsť toaletu, či mi môže pomôcť. Pani čašníčka odpovedala: „Beze všeho a ráda.“ Keď som sa však postavil a z púzdra vytiahol bielu palicu, pani na to: „No, bolo by lepšie, keby s Vami šiel niekto iný.“ Ja jej hovorím: „Nebojte nič, to zvládneme.“ Milá pani sa vzdialila predo mňa odhadujem tak na dva metre a hovorí: „Tak poďme.“ Natiahol som ruku, že sa jej prichytím, no ona stále predo mnou utekala. Hovorím jej: „Pani počkajte ma.“ Chcel som sa konečne prichytiť, no ona bola otočená ku mne tvárou a ja som jej nechtiac zavadil o prsník. Neviem, čo si pomyslela, no zareagovala pochopiteľne veľmi podráždene. Konečne sa mi podarilo chytiť jej lakťa. Zaviedla ma ku schodom vedúcim na toalety, pod úrovňou podlahy, tam na mňa vyštekla: „No ale ja nemám tolik času se s váma bavit, já tu mám mnoho lidí.“ A milá pani čašníčka odišla. Toalety som našťastie už rýchlo našiel a v pohode trafil aj na miesto ku svojej priateľke.
Kým sme tam ešte sedeli, pán čašník aj pani čašníčky sa ma hádam päťkrát ešte opýtali, či si dám ešte pivko, mňa však po tom ich správaní úplne prešla chuť.
Bezpochyby, bola to stará reštaurácia s kvalitnými a chutnými jedlami, od okolitých stolov som započul, ako zákazníci opakovane ďakovali a chválili výborné jedlo. V dvoch prípadoch dokonca nakukli do kuchyne, zdravili kuchára a chválili jeho fantastické výkony. Ceny boli tiež naozaj príjemné, dokonca by som povedal, že ozaj lacné. Už len ten prístup k nevidiacim trochu napraviť, možno tam ani žiadni nechodia a možno sme boli naozaj prví.
V reštaurácii platíme ako všetci ostatní, o to je to smutnejšie, že čas na prečítanie jedálneho lístka nevidiacim už nemajú. Výnimočná ignorácia, či smutná realita?
Toľko naše reálne zážitky pred pražským maratónom v roku 2023.
