Za odmenu, ako bonus, krásna symbolika čísiel, výstup sa totiž konal v piatok 20. novembra 2020. Čistou náhodou s priateľmi z toho istého projektu sme sa presne 20. júna 2020 vybrali zdolať aj Zelené pleso (1550m.n.m).
Počasie, už priamoúmerné ročnému obdobiu, bolo zamračené a dosť vlhké, síce slniečko svoje lúče ešte občas pomedzi mraky pretlačilo, no bolo to poslabšie.
S „markizáckym“ tímom, v zložení Janko Tribula, Martin a Roman, sme odparkovali autá a stretli sa pod cintorínom a ruinami rímskokatolíckeho kostola sv. Anny na konci dedinky Liptovská Anna, odkiaľ sme vyrazili. Spomínané hmlisté a vlhké počasie nám vôbec neprekážalo, počas celej našej výpravy našťastie ani nepršalo. Kráčalo sa nám super, povrch ako aj terén bol nenáročný, síce mokrý, ale s dobrou obuvou a chuťou sme prekonávali úsek za úsekom.
Trasa viedla esíčkovito po červenej značke a pomaly stúpala, na niektorých miestach preblysli dokonca slnečné lúče a jemne pohladili naše pozitívne a usmiate tváre.
Jožko ma viedol isto a bezpečne. Občas sa našli aj vyššie prírodné schody, no nebolo ich veľa. Rizikovejší bol premočený povrch ako aj korene stromov, ktoré boli často zakryté mokrým a celkom šmykľavým opadaným lístím. Tak ako vždy, počas výstupu sme dobre pokecali, porozprávali kopec vtipov, Janko ma stihol aj vyspovedať a ani sme sa nenazdali a tu mi zrazu Janko prechytil ruku, položil ju na stĺp a hovorí: „ To je kríž na vrchole“.
Usadili sme sa a s chuťou doplnili pitie od Birellu, tiež čosi zajedli, ochutnali jesenné pohladenie v podobe orechovo-škoricovej bábovky s vlašskými orechami z mojej kuchyne, opäť podebatili a samozrejme pofotili, lebo výhľady z tohto miesta sú naozaj krásne a ďalekosiahle.
Ako vidiaci som na tomto výstupe nikdy nebol, takže som nemohol čerpať ani z môjho pamäťového archívu, no nakoľko som v období, kým som videl, pochodil viacero vrchov a zdolal mnoho výstupov, moja predstavivosť zostala vďaka tomu ešte vždy v stále dobrej kondícii. Po nejakej polhodinke sme sa zbalili, ja s Jožkom sme uchytili konce turistických palíc do oboch rúk a vykročili sme na cestu späť. Cesta ubiehala pohodovo, v konverzácií, opäť sme sa veľa nasmiali. Blatistý terén nás občas poriadne vytrápil, dokonca sa mi podarilo aj raz pošmyknúť a spadnúť, ale všetko dopadlo dobre a bez vážnejšej ujmy. Čas, ako aj výškové metre, rýchlo ubiehali a po nie dlhej chvíli sa pod našimi nohami objavil pevný a viac-menej rovný terén. To už bol znak, že sa blížime k parkovisku, na ktorom sme sa rozlúčili a naše autá sa rozbehli každé svojim smerom.
Ako som už viackrát spomenul, počasie nebolo najlepšie, ale to platilo len pre výhľady, na turistiku bolo výborné. No musím opäť podotknúť, kde je správna partia, každá výzva, respektíve plán je zvládnuteľný. Neboli gýčovo fantastické výhľady, no podľa mňa príroda je nádherná v každom ročnom období, ako aj za každého počasia, stále ponúka niečo iné a zároveň krásne.
Priatelia, neváhajte a pridajte sa, s projektom Nezastavitelní nič nestratíte, môžete len získať.
www.nezastavitelni.sk
