Nebolo to ďaleko, kráčali sme niečo cez jeden a pol hodinky. Chodník nebol náročný, no postupne začal terén stúpať, aj povrch sa menil a pod nohami boli čoraz väčšie kamene. Ku koncu už bolo potrebné prekonávať aj dvadsať, tridsať centimetrové prírodné schody, no aj vďaka dobrej obuvi a navigácii mojej priateľky som to aj ja v pohode zvládol. Vodopád naozaj nádherný, dokonca sa pod ním dalo aj okúpať, takže kto mal chuť a odvahu to aj skúsil. Neskôr sme sa už len občerstvili a pobrali sa na cestu späť.
Najbližší víkend sme pobalení nasadli do veľkej Hondy a Agida nás odviezla ku známym do Williamsburgu. Cesta bola dlhá, tak sme sa cestou zastavili v meste Stautown, v ktorom sme sa poprechádzali obrovským areálom školy pre zrakovo a sluchovo postihnutých študentov. Celý komplex zahŕňal základnú aj strednú školu s internátom. Krátko sme sa občerstvili, opäť nasadli do auta a pokračovali v ceste. Podvečer sme dorazili do Williamsburgu, kde nás už čakali Glen a Margaret.
Prekvapili sme ich nielen naším príchodom, ale aj dobrotami zo Slovenska, koláčikmi a medovníkmi, ktoré sme im upiekli. Veľký úspech mala aj slovenská slivovica. V nedeľu sme šli na tradičnú americkú omšu, pričom zaujímavosťou pre nás bol kostol okrúhleho tvaru. Obed a ďalšiu časť dňa sme strávili v oddychovom režime. V deň príchodu sme podnebie ešte tak intenzívne nevnímali, no už v nedeľu dopoludnia som na vlastnej koži pocítil, aká vysoká vlhkosť tu naozaj je. V každom dome tu majú klimatizáciu a tá naozaj príjemne chladí, no keď sme vyšli von, do desiatich minút sme boli mokrí ako keby sme vyšli zo sauny.
Náš prvý výlet smeroval do Jamestownu, ktorý bol akousi vstupnou bránou do histórie celého okolia. Mali sme možnosť vidieť prvé osídlenie, ako aj ukážku osady pôvodných obyvateľov z roku 1607, ktorých anglickí kolonisti nazvali indiánmi. Po udržaní prvej kolónie v Jamestowne si angličania okrem prístavu v Yorktowne postavili aj veľkolepú osadu viac vo vnútrozemí. Mestečko Williamsburg sa stalo hlavným mestom vtedajšej kolónie Virginia. Pomenovaná bola podľa vtedajšej anglickej kráľovnej Márie, ktorá bola pannou a nemala potomkov. V roku 1870 sa hlavným mestom Virgínie stal Richmond. Williamsburg je doteraz historickým skanzenom USA s množstvom turistických atrakcií. V Yorktowne sa odohrala aj dôležitá bitka v boji o nezávislosť USA, v ktorej angličania definitívne stratili nadvládu nad USA. Po množstve informácií, ktoré sme sa dozvedeli, nám veľmi padlo vhod osvieženie chutnou zmrzlinou.
Ďalší pracovný deň sme strávili viac-menej v kuchyni a podvečer sme sa šli potúlať centrom mesta. Všetky reštaurácie a zariadenia podobného typu však boli pozatvárané, resp. otvorené len do 16:00, max. do 18:00 hod. Vraj sú to ešte dozvuky opatrení po covide. K tomu nášmu vareniu aspoň jedna chuťovečka: Julka sa totiž rozhodla, že na raňajky urobí hrianky. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa po krátkom čase ozval hlasný a výrazný tón spolu s hláškou „fire“! Julke totiž v krátkej chvíľke nepozornosti začal prihárať olej na panvici, pričom sa hneď aktivoval požiarny senzor.
Uprostred týždňa Glen zapožičal ešte jedno auto a následne sme zamierili priamo na Virginia beach. Po takmer dvojhodinovej ceste sme sa uložili na pláži pri oceáne. Voda bola príjemne teplá a tak sme aj parádne zregenerovali. Po skvelom oddychu, počas ktorého sme stihli aj pár strán z kníh prečítať, sme sa občerstvili a zamierili si to naboso rovno k autu. Piesok bol však taký horúci, že sme po pár metroch zavŕtali bosé nohy čo najhlbšie do piesku a potom vhupli rýchlo do sandálov.
Vo štvrtok ráno sme sa s Dávidkom opäť prebehli po ceste k benzínovej pumpe, takže s deviatimi kilometrami na konte sa hneď deň lepšie začínal. Potom raňajky, kávička, upratovanie a varenie. Počas prípravy raňajok ma prekvapilo, že majú dva druhy masla. Jedno slané a druhé sladké alebo viac-menej neutrálne. Nemajú tvar ako u nás, ale sú to štyri hranoly. Prirovnal by som ich ku našim krabičkám s lentilkami, pričom tieto štyri krabičky sú balené každá zvlášť a zároveň spolu v jednom obale s celkovou hmotnosťou približne 200gramov. Neviem to presne, lebo v Amerike majú všetko iné - váhu, dĺžku, litre, či ďalšie miery. Katka sa rozhodla, že na obed urobí žemľovku, no keď zistila, že v Amerike tvaroh vôbec nepoznajú, situáciu bolo potrebné flexibilne riešiť – v našom prípade bola voľbou zmena jedla. Keď však nakoniec v obchode našli niečo aspoň trošku podobné nášmu tvarohu pod názvom rykota, pripravili s dcérou jednu žemľovku s nektarinkami a druhú s banánom – obe boli výborné. Popoludní sme si trochu oddýchli a podvečer sa šli opäť trochu prejsť po meste.
V piatok ráno sme porichtovali do cestovnej chladničky nejaký proviant, vodu a hor sa do hlavného mesta Richmondu, presnejšie do tamojšieho múzea vedy a techniky. Pre nás s Katkou to nebolo až tak prístupné, nakoľko mnoho častí bolo interaktívnych, takže sme si to veľmi neužili. Navyše v rovnakom čase ako my prišlo do múzea asi 6 či 7 autobusov s malými deťmi a v tom hluku sa to jednoducho naozaj nedalo. Pomaly sme sa pretúlali do vzdialenejších častí múzea a napokon sa nám predsa len podarilo nájsť si aspoň trochu kľudnejšie miesta. V miestnosti na občerstvenie sme si zakúpili sendviče a coca colu a vyšli sme z budovy. V exteriéri na návštevníkov čakala dobová vlaková stanica aj so starým rušňom a vagónmi. Všetko vyzeralo tak, ako v minulosti, takže sme sa v kľude okolo nich poprechádzali a na chvíľu v nich aj posedeli. Deti si to užili naozaj do sýtosti. Keď sme sa totiž s nimi po čase stretli, boli nadšené, očká im svietili hravým detstvom a radosťou. Po odchode z múzea sme sa stavili ešte na menší nákup a hor sa do Williamsburgu, tam sa podvečer konalo ďalšie predstavenie pod holým nebom.
O 16:30 hod. zazneli prvé tóny trúbok a mladí chlapci a dievčatá začali hrať. Zahrali niekoľko pesničiek a po nejakom čase sa pohli a hrali ďalej pochodujúc mestom. Mladí ľudia boli vo veku 12 až 18 rokov, pričom na toto predstavenie každoročne poctivo trénujú, aby tu mohli vystupovať. Je to pre nich totiž aj určitá prestíž, nakoľko počiatky tejto tradície siahajú údajne až do 17.storočia, kedy skupina vojakov, oblečená v červených dlhých kabátoch, hrala na týchto nástrojoch počas vtedy práve prebiehajúcej vojny.
Po skončení sa moja priateľka Katka ako zázrakom stretla s kamarátkou po desiatich rokoch. Keďže nemala na ňu žiaden kontakt, bolo to naozaj ako osudové stretnutie. Spolu sme posedeli pri káve, no keďže rozprávaniu nebolo konca kraja, najbližšiu nedeľu sme nasadli do auta a šli ku nej. Stihli sme aj beh v parku a neskôr aj prechádzku spolu s jej deťmi. Po dlhšom čase sme opäť pili poriadnu a chutnú kávu zo super kávovaru. Neskôr sme si pochutnali na obede, ktorý sme si sami prichystali a po ňom nás ešte čakal klasický americký koláčik od Kristy. Popoludní sme sa vybrali do oddychového areálu s dvoma bazénmi. Zaujímavosťou bolo, že obidva bazény aj so sociálnym zariadením a sprchami si postavilo niekoľko rodín z okolia a tu si zvyknú užívať horúce letné dni. Jeden bazén bol plavecký a veru je to super možnosť, lebo ranným plávaním začínať deň je paráda, to nám potvrdila aj Kristy. Ďalší týždeň sme teda ukončili naozaj parádne, no hlavne v spoločnosti ľudí, s ktorými sme si mali toľko toho povedať, pričom s vďačnosťou a radosťou doteraz spomíname na toto veľmi milé priateľské stretnutie.
