Niekedy, ak bolo niečo dôležité, riešili sme to samozrejme hneď. Vo Williamsburgu, kde sme istí čas bývali, boli domy od seba vzdialené tak sto metrov, niekedy aj viac. Z hlavnej cesty sa vždy odbočovalo na príjazdovú, obyčajne niekoľko desiatok metrov dlhú cestu, kde sa nachádzal dom, dve garáže a obrovský dvor. Mali to tak aj naši hostitelia - Glen so svojou manželkou. Neďaleko sa nachádzalo tiež jazero, no keď sme sa Glena opýtali, či by sme sa tam mohli ísť niekedy prejsť, neodporúčal nám to. Virgínia je totiž jeden z 22 štátov, v ktorých majú majitelia zo zákona povolené použiť strelnú zbraň, ak zaregistrovali neoprávnený vstup a pohyb na ich pozemkoch. Zaujímavosťou však pre nás bolo, že nikto nemal okolo svojho domu či pozemku žiadny plot, takže pohybovať sa len tak po okolí bolo naozaj riskantné. K jazeru sme teda radšej vôbec nešli, nakoľko ani domáci nemali tušenie, či patrilo nejakej súkromnej osobe. Glen s manželkou tam síce bývajú už roky, no paradoxne so susedmi sa vôbec nestretávajú, dokonca mnohých ani len z videnia nepoznajú. Ľudia sa tam jednoducho nejak zvlášť nekontaktujú a nenavštevujú, čo nám prišlo dosť zvláštne, no iný kraj, iný mrav. Po tejto skúsenosti mi hlavou prešlo naozaj všeličo, každopádne som bol naozaj vďačný, že žijem na Slovensku a ešte stále sa môžem ísť doma slobodne poprechádzať po rôznych krásnych miestach.
Ďalšie dni prebiehali v dovolenkovej pohode, podľa možností sme sa s Dávidkom zrána prebehli po okolí, potom chlapci povysávali všetky miestnosti (zvyčajne tieto činnosti robia pre domácnosti súkromné spoločnosti, ale keď sme už boli tam, prečo nepomôcť, keď môžeme). Ja som sa trochu pohral v obývačke a kuchyni, kde som podoťahoval všetky skrutky na stoličkách a stoloch, Katka s Julkou vždy niečo chutné pripravili na obed. Katka s deťmi si ešte raz dožičila pohodu pri oceáne a to aj s kamoškou Kristi a jej deťmi, ja som si ten deň užíval v pohodovej domácej atmosfére. Ako som už spomínal, Williamsburg je mesto s veľmi vysokou vlhkosťou, napriek tomu sme sa s Katkou šli pár krát večer prejsť po okolí. Zaujímavé bolo, že tam nie je pouličné osvetlenie, takže prechádzky sme absolvovali vždy ešte za svetla, aby to bolo aj pre Katku pohodlnejšie. Raz sme dokonca stretli a zoznámili sa s jednou Ruskou a dobre sa porozprávali. Približne po 19:30hod. nám každý večer spestrovali svojim koncertom neuveriteľne hlasno kvákajúce žaby. Popri spomínanej vlhkosti bolo až nechutne všade naokolo cítiť pleseň. Zhruba po dvoch týždňoch prežitých vo Williamsburgu sme zbalení nasadli do dvoch áut a nasmerovali si to do Západnej Virgínie.
Vďaka klimatizácii v autách cesta ubiehala fajn, teplo vonku bola totiž neuveriteľné. Zhruba po dva a pol hodinách cesty sme sa stavili na kávičku v pravej západovirgínskej reštaurácii. Pravá preto, lebo vo vnútri hrala original cowbojská country hudba, priniesli nám extrémne sladké capuccino spolu s ich typickým extra sladkým koláčikom. Na tenkom korpuse bola rozotretá hrubá sladká vrstva krému rôznych chutí a na vrchu sladká, z bielok vyšľahaná, pena. Občerstvení, hor sa do cieľa našej cesty. Zvládli sme to približne po šiestich hodinách. Rozľahlá chata s obrovskými terasami sa nachádzala približne jednu míľu od hlavnej cesty, neďaleko mesta Elkins. Západná Virgínia je totiž pomerne hornatá krajina a veru cítil som sa tam naozaj ako na západe. Naokolo samé hory a lesy, tiež množstvo zvierat – jelene, lane, zajace, kojoty a mnoho iných. Aj tu sme si program režírovali podľa vlastnej chuti. Takmer každý deň sme si s domácimi, ale aj bez nich naplánovali nejaký výlet, samozrejme varenie, ale občas aj nejakú prácu na chate a okolo nej. Ako som už spomínal, domáci mali dva psíky a tie nám robili spoločnosť takmer na každom kroku. Oplatilo sa, jednému sa totiž raz podarilo zožrať kilo mletého mäsa, ktoré domácej nešikovne spadlo na zem. Inokedy zase tá istá fenka vyňuchala Julke z kabelky bio čokoládu a celú ju zožrala, dokonca nezostala ani hliníková fólia. Opäť sme si užili aj trochu kultúry pri originálnom country vystúpení, či live koncerte pouličných hudobníkov, ktorí raz do týždňa hrávali v miestnom parku. Neboli to však hocijakí hudobníci, ale páni a dámy od 60r. nahor, ktorí sa takto pravidelne stretávajú a hrávajú rôzne pesničky, pričom každý hrá na inom hudobnom nástroji. Aj naša hostiteľka Margaret sa pochválila, že hráva na malých husliach. Prvý deň pracovného týždňa sme nasadli do dvoch áut a vyrazili do mestečka Cass. Tu sme presadli do starej parnej vlakovej súpravy a previezli sa do Durbinu. Lokomotíva sa pomalým tempom ťahala krásnou prírodou a my sme tak mali možnosť miestami sa kochať úžasnými výhľadmi. Trať totiž v určitých úsekoch viedla naozaj náročným terénom – napr. po pravej strane meter od nás rieka a naľavo, možno pol metra, skalná stena. V malej dedinke Durbin sme sa trochu občerstvili, pochutnali si na zmrzline, kúpili nejaké suveníry a opäť nasadli do vlaku na spiatočnú cestu. Ďalší deň sme sa autom odviezli do Davisu a užili sme si to na koňoch. Všetci, okrem Margaret a Katky, sme za pomoci inštruktorky nasadli na koníky a absolvovali približne jeden a pol hodinovú okružnú jazdu, ktorá viedla lesom, lúkami, klesajúcim či stúpajúcim terénom. Po návrate nás Glen vzal ešte na pekné miesta s výhľadmi na vodopád zo spodnej i z vrchnej strany. Výška vodopádu bola takmer 18 metrov. V meste Elkins sme po dlhšom hľadaní našli aj trochu lepšiu kaviarničku, t. j. kávičku sme dostali do sklenenej šálky, nie iba do plastového pohárika. Ako sme však už po predchádzajúcich skúsenostiach v Amerike zistili, po kávičku, lyžičku, cukor, alebo hocičo iné si musíte zájsť k pultu osobne. Keď si už pochutíte na kávičke, všetko po sebe spracete a spokojný odchádzate z kaviarne. Samozrejme, ak sme už na dobrú kaviareň natrafili, väčšinou to bola kaviareň európskeho typu, t. j. kávička v spomínanej porcelánovej šálke alebo aspoň v hrubom sklenom pohári. V tomto prípade aj množstvo kávy zodpovedalo tomu, na aké sme zvyknutí doma a prekvapivo bola aj celkom silná a chutná.
V jeden večer nás Glen vzal do tzv. americkej krčmy. My sme si sadli k stolu, Glen zašiel k pultu a objednal. Aké však bolo naše prekvapenie, keď pred ná, s pani položila 4 decové poháriky piva. Vraj v každom je iné pivko a máme vyskúšať, ktoré by sme si dali. Dali sme sa teda do toho: prvé bolo veľmi kyslé, druhé oveľa lepšie, vraj mexické, tretie horkejšie, to bolo nemecké a posledné štvrté voňalo neuveriteľne kávou, no chuť bola pivová. Bol to doslova mix kávy a piva. Hneď som vylúčil prvé a posledné, lebo ak pivo, tak pivo. Rozhodoval som sa medzi mexickým a nemeckým, no nakoniec vyhralo mexické. Nemecké bolo pre mňa predsa len veľmi horké. Katke vraj najlepšie chutilo to kávové. Po chvíli hovorím Glenovi, že by sa k pivu hodilo niečo si zobnúť. No Glen mi oznámil, že ak chcem niečo jesť, tak to si musím doniesť alebo objednať z podniku, kde varia jedlá. Ok, pýtam sa ho teda ešte, či tu majú aj nejakú whisky. No dozvedám sa, že tu nemajú žiaden iný alkohol, len pivo. Takže nakoniec to nebola krčma, ale piváreň, alebo dokonca pivovar, lebo všetky štyri druhy piva tu aj vyrábajú. Samozrejme, Glen bol poistený a vytiahol krabicu slaných arašidov, a tak sme si pochutili ešte na jednom pivku a šli sme domov.
Byť v Amerike a nevyskúšať pravý americký steak, tak to by bol hriech. Glen s Margaret pripravili pre nás aj túto chuťovku. Naplánovali odchod niečo po ôsmej hodine ráno, keďže najbližší podnik s chutnými steakmi bol od nás vzdialený cez dve hodiny cesty autom. Privítal nás naozaj veľký priestor a už z diaľky sa šírila úžasná vôňa. Milá pani nám našla stôl, usadili sme sa a prečítali si ponuku. Po chvíli opäť prišla a my sme jej diktovali, na čo sme mali chuť. Na výber boli štyri veľkosti steakov, uvádzané v centimetroch od 8, 11, 13 až po 15cm a to v troch formách - krvavý, medium a prepečený. Chlapci si dali tie najväčšie, Katka s Julkou zase tie najmenšie. Ja som si dal 11 cm, k tomu chilli so syrom + pečené zemiaky a opäť nechýbalo chutné pivko. Taktiež Glen s Margaret si vybrali, na čo boli zvyknutí, keďže tu chodia pomerne často, teda aspoň Glen a aj na základe jeho pozitívnych skúseností vybral tento podnik. Myšlienku, že to celé zaplatím som mal v hlave už dávnejšie, bez ohľadu na to, či by sme si pochutnali alebo nie. No všetci sme boli naozaj spokojní, mäsko bolo pripravené super a chutilo skutočne delikátne. Margaret s Glenom môj návrh s úsmevom prijali, no Margaret dodala: Paul, keď uvidíš ten účet, ten úsmev ťa prejde. No neprešiel a aj napriek účtu takmer 200 dolárov sme z podniku odchádzali všetci spokojní a usmiati.
Ďalšie príjemné zoznámenie a pozvanie sa odohralo na country koncerte, kde boli s nami aj chalani. Margaret nám predstavila pani, ktorá má s manželom vlastnú bio farmu, kam nás hneď s radosťou pozvala. Drobná osôbka, ktorej pomaly ťahalo na sedemdesiatku, nás prijala s úsmevom a hneď nás vovádzala do areálu svojho kráľovstva. Poukazovala nám svoju pýchu v skleníkoch - krásne kvety, rôzne bilinky, ale aj čučoriedky či maliny. Samozrejme, pestovali tam tiež všetky bežné záhradné plodiny - paradajky, uhorky, zemiaky, tiež melóny, slnečnice a mnoho ďalších. Chovali aj niekoľko rodín včiel, sliepky, jedného moriaka a veľkého prítulného psíka. Manžel sa staral predovšetkým o praktické veci, týkajúce sa rôznych hospodárskych budov, či techniky, ktorá im uľahčovala prácu na farme. Zaujímavá bola aj minulosť tejto dámy. Keď mala 20 rokov, žila ešte vo Washingtone a pracovala v odbore sociálnej rehabilitácie. Počas obdobia hippies sa stretávala s podobnými kamarátmi a zaľúbila sa do chlapca, s ktorým sa neskôr zosobášila a presťahoval do Západnej Virgínie. S tým pánom žije doteraz a pracujú spolu na svojej bio farme.
Po návšteve bio farmy sme sa všetci ešte odviezli k rieke, pretekajúcej lesom a parkom, kde sme si trochu oddýchli a občerstvili proviantom, ktorí sme si ráno pripravili. Chlapci sa stihli v priezračne čistej rieke aj okúpať. Podľa ich slov bola vraj ale poriadne studená.
Neďaleko chaty, v ktorej sme bývali, bola tiež malá dedinka Beverly, v ktorej sa konal remeselný jarmok. Bolo to z príležitosti dňa obce, sviatok, pričom v ten deň boli všetky múzeá a atrakcie zadarmo, alebo len za dobrovoľný príspevok. Mali sme možnosť nahliadnuť do obchodov z pred niekoľko desiatok rokov, ako to tam v tom čase vyzeralo, dokonca aj zamestnanci boli zaodetí v dobových oblekoch. Videli sme napr., ako sa v tých časoch vyrábala zmrzlina, strieľalo sa zo starého dela, dalo sa tiež previezť na konskom povoze okružnou jazdou po dedinke. Nechýbali hltačky ohňa, či ukážky z bežného života dedinčanov. Tí na terasách svojich domov hrávali na hudobných nástrojoch, či kartové hry, ženy pripravovali obed a deti pobehovali okolo domu. Občerstvili sme sa chutným mexickým jedlom pripravovaným priamo mexičankami v zásterách. Neskôr sme sa premiestnili opäť do mestečka Elkins, kde sme sa potúlali uličkami s niekoľkými obchodmi.
Dalo by sa ešte veľa písať, ale týmto by som hádam moje rozprávanie o Amerike pomaly ukončil. Ako som už spomenul, navštívili sme tri štáty a postupne sme bývali v štyroch rôznych domácnostiach. Naši hostitelia, ako väčšina Američanov, neboli potomkovia pôvodných obyvateľov tejto krajiny, ale len potomkovia prisťahovalcov z rôznych častí sveta, ktorí si priniesli niečo zo svojich kultúr. Z tohto dôvodu boli obzvlášť naše kulinárske zážitky naozaj rôzne a veru aj celkom chutné. Veľké rozdiely bolo cítiť aj medzi jednotlivými štátmi, ktoré sme navštívili. Washington na mňa pôsobil veľmi betónovo a v porovnaní napr. s Prahou sa multikultúrnosť dala umocniť na piatu. Pre zmenu, západná Virgínia je úplne iný štát, prírodu cítiť na každom kroku - množstvo fariem, lesov, celkovo hustota obývania je oveľa, oveľa menšia. Samozrejme, miesta, ktoré sme navštívili, boli len akousi vzorkou v porovnaní s rozlohou jednotlivých štátov, takže regionálne rozdiely môžu byť ešte celkom iné ako opisujem. Každopádne, aj keď ľudia, ktorých sme stretli, pôsobili na mňa trochu pohodlne a viac pasívne, vždy boli usmiati a ochotní pomôcť či poradiť. Kedykoľvek sme v meste potrebovali pomoc, resp. informácie, vždy nám ochotne poradili, pár krát dokonca absolvovali cestu k hľadanému miestu spoločne s nami. Aj keď v Amerike bolo veľa zaujímavých miest a možno by som sa v určitých činnostiach aj uchytil, nevedel by som si tam predstaviť žiť. Slovensko má síce nejaké tie svoje mínusy, no vždy tu bol a navždy tu zostane môj rodný kraj s čistou pramenistou vodou, krásnou prírodou a dovolím si povedať, že na rozdiel od Ameriky sme v mnohých veciach oveľa oveľa ďalej.
