Keďže nás bolo 5 a mali sme aj dosť veľa batožiny, mladšiu časť našej skupiny odviezol kamarát Mišo a ja s priateľkou sme šli taxíkom. Ubytovaní sme boli vo veľkom Mišovom dome v časti Maryland. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa zoznámili s priestormi domu a jeho okolím, no potom to šlo už jednoduchšie. V našej novej hostiteľskej rodine sme sa pri varení striedali, k sporáku sme sa dostali možno aj častejšie ako domáci, no keďže Mišo aj jeho manželka chodili do práce, bolo to celkom logické. Samozrejme, nebolo to tak stále. Občas sme sa najedli v meste, pričom sa nám osvedčil aj spôsob, že sme sa doma naraňajkovali, do batohov si vzali proviant a len máločo sme si dokúpili. Týmto spôsobom sa dalo dobre ušetriť čas, ktorého nám potom viacej zostalo na návštevu múzeí a galérií.
V sobotu po raňajkách sme sa vybrali na prechádzku do blízkeho lesíka, no padajúce kvapky nás trochu odradili a vrátili sme sa pre istotu späť domov. Najmladší Jožko a najstaršia zo súrodencov -Julka dostali za úlohu nájsť na internete zaujímavosti v okolí a vybrať, čo chceme navštíviť. A tak sme približne okolo 11-tej nasadli na bus, ktorý mal zastávku niekoľko desiatok metrov od nášho domu a vyrazili sme do centra Washingtonu. Šofér bol zlatý, na našu otázku, kde a aké cestovné lístky si máme kúpiť len povedal, že si máme sadnúť. Odviezol nás grátis na autobusovú stanicu, odkiaľ sme sa premiestnili do priestorov metra a tým ďalej do centra.
V centre sme si obzreli obrovskú budovu Capitol a pomaly kráčali ulicami. Cestou sme zaregistrovali dosť veľa striekajúcich fontán. V okolí Capitolu nebol veľký pohyb ľudí, no ako sme kráčali ďalej, chodníky sa celkom poriadne prehustili. Ako nevidiaci som zaregistroval, že nikde, kadiaľ sme kráčali, neboli žiadne vodiace línie, dokonca ani každý semafor nebol ozvučený. Náš prvý deň nebol veľmi úspešný ani na dobrú kávu. Kaviarničiek bolo síce dosť, no tá ich káva nám nejak nešla. Nuž čo, prvý deň bol naozaj náročný.
V nedeľu sa Katka s deťmi rozhodla pre návštevu kostola, ja som si zatiaľ sadol do Starbucks coffee, predsa som len tej ich káve chcel dať šancu, resp. veril som, že nájdem takú, ktorá mi bude naozaj chutiť.
Začiatkom pracovného týždňa sme si naplánovali zoologickú záhradu a tú sme si naozaj všetci užili. Malou odlišnosťou oproti našim zoo bolo iba to, že sme sa museli deň vopred zaregistrovať a nahlásiť počet návštevníkov. Bolo to najmä z dôvodu, aby sa počet ľudí v zoo neprehustil a uličky k rôznym pavilónom zostali dobre priechodné. A veru sa nám to aj potvrdilo, lebo priestor, ako aj uličky, boli po celý čas naozaj bez obmedzení a upchatých miest. Pred vstupom do jednotlivých pavilónov stál tiež pracovník, ktorý vysielačkou komunikoval s iným zamestnancom vo vnútri a ľudí púšťal len priebežne. Počas ďalšieho dňa sme navštívili múzeum, tentokrát indiánske a bolo to naozaj zaujímavé. Pred metrom sme náhodou stretli pani s bielou palicou, ktorú akurát inštruktorka učila novú trasu. Trochu sme s nimi podebatovali, obidve panie boli veľmi milé a všeličo nám porozprávali.
Uprostred týždňa bola opäť v pláne zoologická záhrada, no ešte pred tým, skoro ráno, sme si s Dávidkom dožičili príjemné 9 kilometrové prebehnutie aj so stúpaním. V zoo sme tentokrát prevetrali všetky zvyšné pavilóny a popoludní vegetili v parku neďaleko Bieleho domu. V parku bolo naozaj veľa oddychujúcich, no nezabudnuteľnú spoločnosť, a to nielen nám, robili rôznofarebné veveričky, ktorých bolo tiež naozaj veľa. V stredu večer sme sa ešte telefonicky dohodli na stretnutí s nevidiacim pánom, s ktorým sa priateľka zoznámila počas nedeľnej omše. Posedenie v chutnej talianskej reštaurácii bolo naozaj milé a prínosné. Ukázalo sa totiž, že Patrick je dokonca prezidentom spoločnosti nevidiacich a mal naozaj široký rozhľad. Trochu sme sa ho povypytovali na hlásenia zastávok v metre či v autobusoch, ktoré boli mimochodom poriadne hlasné, no nik to neriešil. Spomenuli sme mu aj situáciu s ohlasovaním zastávok v doprave na Slovensku. Intenzita hlásení u nás býva naozaj veľmi rôzna, dokonca v niektorých prípadoch nie sú pre zmenu počuť vôbec. Patrick nám vysvetlil, že tiež za to bojovali neuveriteľných 20 rokov. Z našej skúsenosti v spomínanom metre a v busoch, ktorými sme sa premiestňovali, boli tieto hlásenia zrozumiteľné a v rovnakej intenzite.
Predtým, ako sme sa stretli s Patrickom, sme však zažili šok, aký ešte nikdy. Na stretnutie sme šli z centra, metrom a trasou, ktorú sme bežne zvládali s dvoma prestupmi za 35 minút. Tentokrát nám však cesta s mimoriadnymi piatimi prestupmi zabrala 2 hodiny a 12 minút. Jednoducho v čase špičky to vraj tak býva každý pracovný deň medzi 17. až 19. hod. Takéto zápchy som veru ešte nezažil. Zviezli sme sa eskalátormi do podzemia, pípli prechod cez turniket a len sme sa pripojili k mase ľudí hneď za turniketom. Keď prišlo metro, pomalou chôdzou sme sa premiestnili do vnútra, no došli sme asi 20 cm za dvere a zostali sme stáť. Keďže za nami sa však do metra tlačili ešte ďalší ľudia, viete si predstaviť tú tlačenicu. Jediné, čo bolo na tejto situácii takmer dokonalé, bolo spomínané hlásenie, nakoľko pravidelne upozorňovalo na možné zápchy. Dokonca na nástupištiach chodili pracovníci a osobne upozorňovali cestujúcich.
Štvrtok bol viac menej oddychový, tak sme sa vybrali do lesíka v blízkosti domu našich hostiteľov. Naša prechádzka viedla chodníkom popri ohraničenom vojenskom území a vyústila do bývalého študentského mestečka z roku 1780, v ktorom bolo rozmiestnených mnoho informačných tabúľ, starý veterný mlyn a mnoho ďalšieho.
Do konca týždňa sme stihli navštíviť ešte historické múzeum a podarilo sa aj múzeum letectva a vesmíru. Múzeá boli naozaj zaujímavé a veľké. Každé múzeum malo navyše v podzemí reštauráciu alebo skôr bufet, v ktorých bolo takmer všetko - jedlo, pitie, káva, v samostatných častiach oddychové zóny, kde ste si mohli sadnúť a takmer na každom kroku v elektrických zásuvkách alebo usb portoch dobiť mobil, či inú elektroniku. V múzeách mali taktiež oddelenie suvenírov, rovnako ako aj niektoré pavilóny v spomínanej zoo.
Ako bývalého vodiča ma stále zaujímajú autá, tak som sa pri jednej príležitosti popýtal, aké značky áut tu často vídať na uliciach. Na moje prekvapenie naozaj dosť vyrábaných mimo USA, dokonca by som povedal, že tie zahraničné mierne prevažujú. Z európskych automobiliek sú to najmä značky Mercedes, Volkswagen, či BMW, z japonských najviac Toyota, Mazda, Honda, Subaru, ale v nezanedbateľnom počte sa našli aj kórejské značky Huynday a Kia. Z tých amerických hlavne Ford, Chevrolet, Chrysler a niektoré väčšie, ktoré nepoznám.
Nuž zaujímavá je tá Amerika, v niečom veľmi podobná, no v niečom úplne odlišná.
