Prešiel už dlhý čas, odkedy som prišiel o zrak, a aj keď začiatky boli ťažké, už viem, že život sa dá žiť naplno a veľa môžem zmeniť.
Tak žijem a mením, čo môžem. Samozrejme, s veľkou pomocou známych a priateľov, ktorých je v mojom okolí naozaj veľa, čomu sa veľmi teším a vyslovujem obrovské ďakujem.
Prišiel opäť september, počas ktorého sa plnili sny.
Konkrétne moje sny. Tentokrát to bol výstup na najvyššiu horu západných tatier - Bystrá 2248m, opäť s Komunitnou nadáciou Liptov a jej priateľmi.
Stanko, ktorý je už niekoľko rokov mojim osobným vodičom/sprievodcom, si ma opäť zobral pod svoje krídla a viedol ma na spomínaný vrch. Deň, kedy hlásili počasie najlepšie, vyšiel na piatok, tak sme sa z Račkovej doliny spolu s Jankou, mojou priateľkou Katkou, Jankom, Liborom a Róbertom vydali premeniť vysnívané na skutočnosť.
Terén pod nohami bol zo začiatku v pohodke, no s postupujúcim časom sa menil na čoraz členitejší a drsnejší a samozrejme stúpal čím ďalej, tým viac. Teplota vzduchu bola celkom svieža, no na oblohe ani mráčika a všade okolo nádherné modré nebo. Stanko so mnou kráčal ako prvý, za nami, občas pred nami Janka, potom moja priateľka, ktorej robili čiastočný doprovod Janko a Róbert a na konci Libor. Kráčalo sa nám pohodovo, Stanko mi terén opisoval super, síce za mnou občas aj Janka alebo Libor. No postupne sa terén menil a pod nohami boli dosť často pohyblivé kamene a korene stromov. Posledné dni na horách asi aj dosť napršalo, lebo terén bol poriadne premočený. Dosť často sme prechádzali cez horský potôčik, no chvíľami sa javil aj ako väčší potok. Boli aj úseky, kde nebolo žiadne koryto a voda sa rozlievala a tiekla len tak kade-tade. Moje priechody ponad potok boli naozaj zaujímavé, predo mnou ma navigoval Stanko, kde mám dať nohu a za mnou zas Libor ma istil zozadu. Občas to bola naozaj divočina. Aj keď to bolo občas poriadne napäté a adrenalínové, úspešne sme postupovali k vrcholu.
Úprimne, terén bol naozaj ťažký, stúpanie poriadne strmé, obchádzanie veľkých kameňov, chodník pomerne kľukatý. V určitom úseku sa Róbert rozhodol, že sa trochu prebehne a vraj stretneme sa v Bystrom sedle. Vedľa, po ľavej strane, bol vrch Klin a ten v rámci tréningu obehol dookola. Ako sme prechádzali Gáborovou dolinou a blížili sa k sedlu, Stanko zbadal kamzíka zhruba 10 metrov nad nami, ako sa na trávnatej čistinke pasie. Nezaregistroval nás, tak ho v pohode Janka aj nafotila a nakamerovala. Všade okolo chodníka množstvo dozretých a chutných čučoriedok, či brusníc, občas nejaký hríbik či muchotrávka. Vzduch fantastický a ticho nenapodobiteľné a nenahraditeľné.
V Bystrom sedle 1944m.n.m sme sa občerstvili a opäť stretli s Róbertom. Stanko nás s občerstvením popohnal, lebo zaregistroval, ako sa pomaly približujú mraky a to bolo pred nami ešte 45 minút šlapania, teda aspoň podľa informácie na označníku. V úvodzovkách, cieľ bol takmer na dosah. Výstup na Bystrú zvládala aj moja priateľka Katka, aj keď musím dodať, že nie je vôbec športový typ a takéto, či podobné aktivity nerobí skoro vôbec.
Podľa vtípkov Stanka a Janky som už tušil, že sme celkom blízko označníka vrchu Bystrá 2248m.n.m., aj keď sme ešte museli zvládnuť pár esíčkovitých úsekov. Napokon sa terén zvoľnil, stúpanie sa zmiernilo a zrazu ma Janka spolu so Stankom priviedli k označníku, položili mi naň ruku a oznámili: „Paľko, tak si to dokázal. Si na vrchole a vyšiel si na Bystrú!“
Na vrchole bolo celkom sviežo, Róbert hlásil, že pocitová teplota je -2°C. Hneď sme sa preobliekli do suchého odevu, trochu prejedli, doplnili tekutiny, urobili pár záberov, pokochali sa nádherou a pomaly sa dali na cestu späť. Na vrchole fúkal celkom silný vietor a aj mrakov už bolo nad nami pomerne dosť.
Cesta späť sa zo začiatku javila celkom v pohode, no bolo to len niekoľko desiatok metrov. Ako som už spomenul, na chodníku bolo veľa pohyblivých kameňov a často mi robili problémy. Veľakrát som sa na nich zviezol a veru párkrát až na zadok. Chvála Bohu, bez väčších zranení či odrenín. Chvíľami bola cesta dolu ľahšia, no občas dala poriadne zabrať. Kým sme kráčali kosodrevinou, celkom to šlo, no akonáhle sme vyšli na otvorený priestor oprel sa do nás silný severný vietor. No aj to sa dalo zvládnuť. Najhoršia bola asi svalovica, ktorú som začínal pociťovať čoraz viac. Trochu som sa bál o Katarínku, ako to zvládne, no na moje počudovanie, jej zostup išiel priam kráľovsky. V sedle sme sa opäť napili, zjedli po horalke a kráčali ďalej. Pomaly, ale isto, sme klesali a blížili sa k civilizácii, no nielen k nej, ale aj k opätovnému prekonaniu prvého potoka. Pre mňa boli tieto prechody aj dosť dezorientujúce, v blízkosti potoka som nebol totiž len nevidiaci, ale aj nepočujúci. Hlasno zurčiaci horský potok jednoducho v tej chvíli neladil môjmu uchu, hoci inokedy si ho viem priam dokonale predstaviť a vychutnať. Vďaka 100 percentnému doprovodu sme ale každý tento prechod zvládli na jednotku. Chodník občas viedol v tesnej blízkosti potoka a občas to bolo aj poriadne dramatické, no zvládli sme to a snažil som sa si to užívať. Svalovica nebola príjemná a cítil som ju čoraz viac, no myšlienka chôdze po rovnom povrchu ma upokojovala a hnala k cieľu. Terén sa pomaly, ale isto zmiernňoval a vyrovnával, čo ešte viac zlepšovalo moju náladu. Naozaj sa mi šlo už parádne, tak hovorím Stankovi: „Stanko, tak to už takouto fajnou rovinkou zájdeme až k autu“. „No, nevrav hop“, povedal Stanko a to som už tušil, že terén sa ešte s nami zahrá. A veru opäť prišiel úsek s vyliatym potôčikom, potom už bol v koryte, no my sme kráčali chodníkom v jeho tesnej blízkosti, takže noha občas aj do vody vhupla. No nakoniec sme to predsa len zvládli a vyšli opäť na rovnejší a suchší povrch. Ku koncu som zrazu opäť započul zurčiaci potok, takže ďalšia výzva prekonať ho bez problémov pred nami, aj keď úprimne, mne to už bolo jedno, či skočím do vody, alebo nie. Zastali sme pred potokom a ja sa pýtam, ako to zvládnem. Janka zrazu stíchla, lebo som ju rozosmial a ani som o tom nevedel. Ja som si myslel, že som zastal pred potokom, no ja som zastal priamo v ňom. Všetci sme sa zasmiali a ja som to už prekráčal cez vodu. Chvála Bohu, potôčik nebol hlboký, no aj tak mi voda prešla až na nohu, no už to bolo jedno.
Úspešne sme dorazili k autám a pobrali sa domov.
Obrovské ďakujem všetkým, ktorý mne a mojej priateľke Katarínke pomohli zdolať ďalší z mojich snov/cieľov. Nebolo to jednoduché. No bolo to krásne, motivujúce a zároveň nádherné. Nádherné v tom, keď ľudia so srdiečkom na správnom mieste podporia dobrú myšlienku a sú ochotní osobne sa zúčastniť na jej realizácii. Menovite Janka, Stanko, Janko, Libor a Róbert.
Po zdolaní tejto hory som mal síce otlaky a poriadnu svalovicu, no otlaky sa zahoja a svalovica pominie, čo je ale najdôležitejšie - fantastický zážitok zostáva. Ešte raz ďakujem za podanú ruku pri plnení môjho sna a zároveň ďakujem, že môžem.
Život je jednoducho nádherný.
