O pol siedmej ma Stanko vyzdvihol spred bytového domu a premiestnili sme sa do Liptovského Petra, kde nás už čakala Janka s Lenkou. V kufri s výbavou do zimných podmienok a super náladou sme sa všetci štyria odviezli na parkovisko pod Štrbským plesom, kde sme sa stretli s Jankom. Výhercom ceny z netradičnej tomboly z dobročinného podujatia Retro párty v Liptovskom Hrádku „Výlet s nezastaviteľným nevidiacim Paľkom“.
Na parkovisku sme sa zoznámili, upravili výstroj a vybrali sa po zjazdovke na Predné Solisko.
Mimochodom, až taká spontánna akcia to nebola, pravdupovediac s Jankou a Stankom sme sa stretli asi pred týždňom. Stanko na stretnutie prišiel s tutovkou a slovami: „Hlásia dobré počasie, vo štvrtok ideme na Solisko“. Do spomínaného štvrtku bolo ešte pár dní, no keď vám hlásia od pondelka zmenu počasia - dážď a ochladenie, naše myšlienky a pocity boli všelijaké. Hlavne nie mysliace na turistiku. To však len do štvrtkového rána, kým mi nezavolal Stanko.
Janko so skialpovými lyžami na nohách a my v turistických topánkach, sme postupne kráčali stúpajúcim terénom k nášmu cieľu. Pod nohami nám chrumkal zamrznutý sneh, vzduch mrazivý, no príjemne svieži. Stúpali sme postupne a pomaly. Pomedzi to sme ako vždy vtipkovali, spomínali na prežité zážitky a zdolané méty z minulosti. Postupne sa terén začal dvíhať, no zvládali sme to v pohodke. Občas som sa Stanka opýtal v akej nadmorskej výške sa nachádzame a šlapali sme stále vyššie. Po nejakom čase sme dorazili ku chate pod Soliskom, odfotili sme sa s dreveným nosičom pred chatou a pokračovali sme do najťažšieho, no zároveň posledného úseku. Ľahké to už vôbec nebolo. Terén už stúpal celkom dosť. Vyšlapané schody do snehu boli rôzne, väčšie, menšie, no zvládali sme ich, aj keď sme postupovali pomalšie. S postupujúcimi krokmi sa menil aj terén a začali pribúdať aj skaly pod nohami, ale aj navôkol. Keďže stúpanie bolo čoraz strmšie, chodník sa aj častejšie a hustejšie kľukatil. Stúpanie a obtiažnosť terénu skúšal našu fyzickú kondíciu naozaj poriadne. No chvála Bohu počasie bolo zatiaľ na jednotku s hviezdičkou. Poletoval síce sneh, no občas vykuklo aj slniečko. Podstatné, no zároveň neobvyklé bolo, že nefúkal takmer žiadny vietor. V nadmorskej výške, akej sme sa už nachádzali, fúkal takmer vždy za iných okolností, poriadne prudký a v takomto dátume hlavne severný vietor.
Na určitý úsek si ma pod svoje krídla zobral Janko a viedol ma a tak na nejaký čas odlahčil Stanka. Neskôr si ma opäť prebral Stanko a ten ma aj doviedol k vrcholovému krížu.
A sme hore...
Predné Solisko 2117m.n.m.
Aby som mal predstavu, tak Stanko s Jankom mi pomohli úplne sa priblížiť k vrcholovému krížu. Nebolo to vôbec jednoduché, lebo kríž bol vsadený medzi veľkými kameňmi a lanami bol istený zo štyroch strán. Nakoniec sa to podarilo a urobili sme si aj nejaké foto. Užili sme si nadmorskú výšku a výhľady z vrcholu a keďže chata nebola ďaleko, dohodli sme sa, že sa občerstvíme na nej.
Zišli sme pár metrov nižšie a keďže späť to bol poriadny strmák, Stanko mi založil poloprofesionálne mačky. Takéto som mal na nohách prvýkrát, takže aj trvalo kým som si na ne zvykol. No ako sa hovorí, najlepšie sa učí za pochodu, tak sme hneď vykročili na zostup. A to už vôbec, ale vôbec nebolo jednoduché. Ťažko/neťažko, musíme to zísť. Cesta hore bola strmá, no až zostup mi ukázal, že fakt poriadne strmá. Raz som si dokonca pristupil jednu mačku druhou a letel som dopredu. Chvalabohu nie ďaleko a nič som si ani nenarazil, aj keď kamene boli pod nohami, aj všade naokolo. Dvakrát sa mi ešte podarilo vykotiť sa, ale aj to bolo bez narazení a odrenín. No úprimne, bol to poriadny extrém. Skalnaté úseky skončili a ku chate sme už išli len poriadne strmým kopcom, no poviem úprimne, keby som nemal tie mačky, cestu späť si radšej ani nepredstavujem.
Mám celkom dobre natrénované, no stehenné svaly dostali na ceste späť poriadne zabrať a veru som ich aj celkom cítil. Chvála Bohu po nejakom čase sa terén zmiernil a to sme už kráčali ku chate. Úsek od chaty na vrchol bol naozaj náročný a to som si aj poriadne zahundral, aj hromžil, no už po pol hodinke som premýšľal, kde pôjdeme najbližšie.
Na chate sme sa preobliekli do suchého odevu, občerstvili sa symbolickým poháričkom a niektorí aj pivkom. Ešte vycikať a po oddychu sme sa poberali na cestu späť. Keď sme vyšli z toaliet Janka nás zabrzdila, že má pre nás prekvapenie. A veru mala... na chate bol sympatický spevák, humorista, učiteľ.... no hlavne príjemný a milý Ondrej Kandráč.
Pár minút sme s ním porozprávali, urobili si spomienkové foto a pokračovali v ceste k autu. Od chaty to už bolo oveľa jednoduchšie a cesta ubiehala rýchlejšie. Dokonca vykuklo na nás miestami aj slniečko. Pri aute sme dali z nôh dolu mačky, občerstvili sa bábovkou z mojej kuchyne a s príjemným pocitom z dobre využitého dňa sme sa viezli domov. Dobitý nenahraditeľnou energiou, plný zážitkov a s radosťou v srdiečku, sme si každý prehrávali svoj film z nádherného dňa.
Ďakujem priatelia, že vás poznám, a že mi stále pripravujete tieto chutné porcie plné lásky, empatie a priateľstva.
