Momenty, ktoré trochu priblížim, sú skutočne reálne. Kráčal som po pravej strane chodníka dolu sídliskom a zhruba v polovici nejaká pani, ktorá kráčala po ceste oproti mne, zhíkla. V tom okamihu som pravým lakťom zavadil o kolobežku, ktorá sa zvalila do trávy. Pani na mňa: „Prepáčte, nechcela som Vás vystrašiť.“ „Pani, určite ste ma nevystrašili, práve naopak. Síce nie práve najvhodnejším spôsobom, no upozornili ste ma na prekážku predo mnou.“ Kolobežky registrujem často na rôznych miestach aj v Liptovskom Mikuláši, no nie som z tých, ktorý ich zhadzuje, odkopáva alebo inak poškodzuje. No sú miesta, na ktorých ma naozaj prekvapí, ba niekedy až zarazí, kde všade ich dokážu ľudia odstaviť. Môj úplne prvý kontakt s nimi bol asi pred štyrmi mesiacmi, keď som kráčal na mestskú plaváreň. Prešiel som podchodom popod cestu, vyšiel schodmi na druhej strane a po vyjdení na chodník, na ktorom som odbočil doľava, som do niečoho narazil. Prekvapilo ma to, no nedalo mi to a po pár krokoch som sa vrátil pozrieť, čo to tam je. Vtedy som bol šokovaný, ako môže niekto odstaviť kolobežku na chodníku, takmer priamo pred východom z podchodu?!?! Druhý kontakt som mal pod sídliskom v podchode, ktorý vedie popod železničnú trať. Keďže v blízkosti nie sú žiadne domy ani prevádzky, kam by mohol dotyčný nešťastník odbehnúť, tiež ma to prekvapilo.
I keď patrím k nevidiacim, ktorý sa premiestňujú rýchlejšie, kontakt s kolobežkou som mal našťastie zatiaľ asi len trikrát. Doteraz sa mi síce nikdy nič nestalo, no ak by som si spôsobil napr. pomliaždeninu alebo nebodaj zlomeninu, kto by bol na vine??? Je to na zamyslenie a určite by stálo za to, keby kolobežky začali ich používatelia odkladať na miesta na to určené. Stále hovorím, kolobežky a tisícky vecí, ktoré nám uľahčujú život sú fantastické, no len vtedy, ak ich vie človek správne používať a patrične sa o ne aj starať. Často sa však stretávam s tým, že čo je ľahko dostupné, to si nevážime. Stáva sa, že keď mám menej času alebo sa mi nechce kráčať na autobusovú zastávku pod sídliskom, idem na zastávku v blízkosti našej bytovky. Vyjdem z bočnej ulice, odbočím doprava a na hlavnej ceste zhruba po 50 metroch je zastávka. Je to relatívne blízko, často som tam však sám bol svedkom kolízie áut vychádzajúcich z vedľajšej cesty, ktoré nedali prednosť autám na hlavnej a tým spôsobovali nepríjemné, niekedy až život ohrozujúce situácie. Už niekoľkokrát som tiež zažil, keď vyšlo auto z vedľajšej cesty a vodič dupal na plyn ako keby bol na okruhu Formuly 1. A to len preto, lebo nedal prednosť vodičovi na hlavnej a ten bol zrazu len niekoľko metrov za ním. Neviem, je to frajerina alebo neznalosť dopravných predpisov? Podľa mňa je to hlavne nezodpovednosť a bezpochyby hazardovanie so životmi iných ľudí. Niekto môže povedať, že čo vôbec nad týmto mudruje nejaký slepec, no mne na našom lepšom živote záleží a som toho názoru, že čo je zlé, na to treba poukázať a riešiť to a naopak, čo je dobré, to treba pochváliť a uberať sa tým smerom.
Posledný príspevok je o tom, akí sme rôzni. 15. október je už tradične Dňom bielej palice a ako aj po minulé roky, aj tento raz som bol figurantom na jednom z priechodov pre chodcov. Bol s nami tiež predseda našej Mikulášskej základnej organizácie, Ladislav Hamrák a zapisovateľka - jeho dcéra Zuzka. Keď sme sa pár minút pred desiatou dostavili ku konkrétnemu priechodu, Zuzka prišla s plačom. Nechápal som, čo sa deje, no keď sa trochu upokojila a povedala, čo sa stalo, šokovalo ma to. Zuzka sa totiž vypýtala z vyučovania o niečo skôr. Pani učiteľka jej však začala vykrikovať, že ako si to dovoľuje vymeškávať, keď je naplánovaná písomka. Zuzka jej oponovala, že dnes je Deň bielej palice, no učiteľka sa nedala a dokonca jej vykričala, prečo si jej ocko vybral práve tento deň, vraj si mal vybrať nejaký iný... Zuzka sa nevedela doplakať, keďže inokedy ich naopak v škole povzbudzovali, aby boli prínosom pre spoločnosť, snažili sa byť vždy nápomocný vo svojom okolí a zúčastňovali sa dobrých akcii. Veta, že „Ocko si mal vybrať iný deň“ ma úplne dorazila.
Len pre informáciu, spomínaný 15. október je Medzinárodným dňom bielej palice, počas ktorého sa na celom Slovensku pravidelne koná preventívno-bezpečnostná akcia – vo viacerých mestách na vybraných priechodoch pre chodcov nevidiaci prechádzajú pod dohľadom koordinátorov a policajtov cez cestu, pričom týmto spôsobom upozorňujú vodičov na seba a na to, ako správne za volantom zareagovať, keď zbadáme pri ceste človeka s bielou palicou. Toto sú síce len malé omrvinky z môjho života, no z týchto malých sa skladajú veľké a z veľkých sám život a všetko okolo nás. Či to bude dobré alebo zlé, záleží len na nás.
