Veľkonočné sviatky, dni plné pohody a spomienok

Písmo: A- | A+

Prežil som ich pri rodičoch, ako každý rok a opäť boli pohodové a nezabudnuteľné. Vo štvrtok ma otec zobral autom, predsa len, urobil som s asistentom o niečo väčší nákup, tak mi to trochu uľahčil.

Po výborných rezancoch s makom, ktorými ma maminka privítala, som relaxoval pri čítaní knihy. Večer som zavolal kamoške Janke, či by sme sa počas sviatkov nešli prebehnúť po okolí. Dohodli sme sa na sobotu. No nakoniec sobota nevyšla a presunuli sme to na nedeľu.

Piatok sme užívali v sviatočnom duchu, po raňajkách som opäť relaxoval pri čítaní knihy, otec niečo sledoval v telke a maminka sa rozhodla, že urobí výborný koláčik. 

V sobotu po chutných raňajkách a nevyhnutných činnostiach v kuchyni, v ktorej vznikol aj výborný obed - ryba so zemiakmi, sme sa popoludní vybrali s maminou na prechádzku. Ulice prázdne, mamina mi opisovala, kde sa stavia nový dom, kde už bývajú atď.

V mojej hlave sa drali na povrch spomienky z detstva. Úplne najintenzívnejšie na prázdne zarastené pozemky v časti nazývanej Michálová, kde je už hádam aj 6 domov. Niektoré už dokončené, na iných sa ešte pracuje. Tiež som si spomenul na potôčik, ktorý tiekol popri ceste. V súčasnosti je už zakrytý, no v minulosti som si na jeho kľukatých zákrutách a vlnkách púšťal drevené loďky. Vždy som domov prišiel mokrý.

Pokračovali sme ulicou popri domoch spolužiakov Miňa a Romana. Pri novostavbe, ktorú si postavil spolužiak Edo s manželkou, sme zabočili doľava a smerovali ku škôlke. Od škôlky nás odbočka vpravo doviedla až na kopec, ktorý dedinčania poznajú pod názvom Šura. Na Šure sa nachádza aj dedinský cintorín. Z kopčeka sme mali celkom dobrý výhľad na určitú časť dediny, mamina urobila aj pár fotiek. Pýtal som sa, čo zachytila. Na jednej fotke je vraj škola, škôlka, domy a bytovky okolo, druhá, smerom na začiatok dediny, s časťou futbalového ihriska, tretia s výhľadom na kopec okolo a hory s tzv. našim vrchom Siná v pozadí. Opäť mi prišli na myseľ spomienky na roky prežité v základnej škole. Na ceste pod kopcom Šura sme na telesnej výchove behávali 60-ku a 100-ku. Občas sa naša trieda spojila s triedou mladších žiakov - to som veľmi obdivoval mladšieho kamoša Peťa, ktorý vždy tieto rýchlostné behy behával bosý a skoro vždy bol prvý. Na školskom dvore sme tiež zvykli skákať do piesku. Trať bola v tieni starých vysokých jelší a briez. Asi v siedmom ročníku nás chytila veľká súťaživosť - Laco, Juraj, Tomáš a ja sme bojovali, kto doskočí najďalej. Pár metrov za pieskovým doskočiskom bola drevená búda na náradie, ktoré sme používali na hodinách záhradkárskych prác. Keď som bol mladší, za tou búdou starší žiaci skúšali prvú cigaretu. Zo školského dvora bolo vidieť či na Šuru, časť cesty číslo 18 ale i kopce ďalej za ňou. Vtedy sa mi to zdalo neuveriteľne ďaleko, no po 30 rokoch to mám všetko schodené, zbehané, bol som tam aj na bicykli, či s priateľkou, mám to skutočne preskúmané krížom-krážom a odpozerané z každého uhla.

Vrátili sme sa späť do dediny, kde sme zabočili doprava na hlavnú cestu a popri škole sme smerovali k obecnému úradu. Dedina má aj veľkú sálu, kde bývali v minulosti skvelé spoločenské zábavy. Hrávala na nich výborná skupina Mona. Postupne sa tieto akcie zmenili na diskotéky a to už stačil obsluhovať jeden človek s dobrým hudobným výberom a silnými reprákmi. Z opačnej strany obecného úradu sme mali klubovňu, kde sme sa Roman, Miňo, Edo, Števo, Daša, Maja, Moňa a mnohí ďalší stretávali a hrávali karty, počúvali hudbu, či pozerali filmy.

S maminou sme sa vracali ulicou, ktorú v minulosti nazývali Črmnô a pokračovali až na ulicu Cínovisko a po dvoch zabočeniach doľava sme smerovali k nášmu domu, do ulice Královany.

V nedeľu som sa občerstvil ľahšími raňajkami a po pol jedenástej ma už čakala Janka pred domom. Odviezli sme sa k ich bytovke, jej mamina nám spravila štartovné foto a hor sa do behania. Vyrazili sme po asfaltovej ceste, po niekoľkých stovkách metroch sme zabočili doprava ku evanjelickému kostolu zo 16. storočia, ktorý bol zo zatopenej obce Paludza kvôli výstavbe Liptovskej Mary premiestnený na začiatok lesa do Svätého Kríža. Pokračovali sme lesnou cestou, ktorá sa medzičasom zmenila na cestu vysypanú štrkom aby mohli autá majiteľov v pohode dôjsť k svojim vilám, ktoré tu medzičasom vyrástli. Vybehli sme až na miesto, kde sme ako žiaci mávali branné cvičenia, pokračovali sme po asfaltovej ceste popri schátralej chate nebohej pani Květy Fialovej na koniec dedinky Lazisko a okrajovo sme prebehli na druhú stranu k bývalej strelnici a opäť do blatistého terénu na kopček deliaci Lazisko od Pavčinej Lehoty. Tadiaľ po novom náučnom chodníku, po trávnatom a crosovom teréne, až ku elektrickým stožiarom. Stretli sme aj ďalšiu bežkyňu Janku a po krátkom pokeci a pár fotografiách sme sa vrátili späť na koniec dediny a teraz už po dedinke okrajovo ku starému mlynu, popri domoch mojich kamošov a po hlavnej ceste do miesta nášho štartu. Nabehali sme pohodových 13 kilometrov.

Počas behania mi opäť myseľ utiekla do minulosti a zaspomínal som si, keď v časti lesa, ktorou sme bežali, bol ešte hustý les. V súčasnosti sú tam obrovské betónové chaty s vysokými plotmi. Tiež v časti, kde ich bolo päť, je ich dnes hádam trojnásobok. A vraj to je „ Urbár“, tam sa nesmie stavať. Mám pocit, že peniaze si nájdu cestu úplne všade. Aj keď nevidím už niečo cez 14 rokov, detailne som si predstavoval miesta, kadiaľ sme bežali. Dokonca sme prechádzali i neďaleko miesta, kde sme s partiou z práce zvykli variť guláš – rád si v tejto súvislosti zaspomínam na Alenku, Bibku, Bohuš, Dušana, Vlada, Mirka, Jana a mnoho ďalších. Dušan šiel raz po fľašku do potoka, kde sa chladila a neplánovane do neho tak trochu spadol.

Výhľady od stožiarov boli nádherné, ako na rodnú dedinku Svätý Kríž, tak aj na Lazisko priamo pod nami. Naozaj výborný a k spokojnosti odmakaný beh.

Po veľkonočnej kapustnici som sa s maminou šiel prejsť do dedinky Lazisko, na krátku návštevu kamoša Mirka. Kráčali sme hlavnou cestou, na ktorej sme stretli asi desať áut a asi päť chodcov. Medzi dedinkami bol v minulosti dlhší úsek zarastený krovím, no teraz tam už krovie nie je a opäť je tam množstvo rozostavaných i novopostavených domov. V minulosti smerom z Laziska po ľavej strane mal pozemok aj otec môjho spolužiaka Eda. Keď tam boli spolu kosiť, zvykol som im pomáhať hrabať trávu, aby ho otec skôr pustil na behačku. Neuveriteľne sa všetko zahusťuje, skoro každý voľný priestor je už obsadený a jeden dom rastie za druhým, pomaly sme už ako v meste.

Dedinka má našťastie stále svoje čaro. Včas ráno, keď vyjdem na dvor a započúvam sa do ranného koncertu našich najkrajších spevákov, je to skutočne neopakovateľná nádhera. Za stolárskou dielňou a hospodárskymi budovami máme zemiakové pole. Za ním sa nachádza menší lesík plný jelší, vŕb, liesok a množstva kríkov. Lesík je blízko potoka tečúceho dedinou, a tak je tam vždy aj mnoho druhov vtákov.

Neviem, ako je na tom náš potok v súčasnosti, no v minulosti som sa na ňom, čo to aj rýb nachytal. Kamarát Števo ma naučil chytať ryby rukami. Zo začiatku som sa aj trochu bál pchať ruky pod skalu, žeby ma ryba neuhryzla, no časom sa zo mňa stal výborný lapač. Okrem pstruhov sme mali v potoku aj lipne, no tie mali aj poriadne šupiny. Keď sme ich očistili, nakorenili, dochutili a naplnili cibuľkou a zemiakmi, zabalili sme ich do alobalu, vložili do pahreby a po upečení sme sa poriadne oblizovali. Eeej veru krásne časy to boli.

Samozrejme zo spomienok sa žiť nedá, tak žime tu a teraz! Jasné ako sa hovorí „ spomienky sú jediným rajom, z ktorého nás nik nevyženie“, ale sme tu, tak žime každý deň naplno a užívajme si ho so všetkým čo nám prinesie.

Ďakujem za každý nový deň a za to, že môžem.

Skryť Zatvoriť reklamu